oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto: TASR/AP
Požiadavka, aby Rusko zaplatilo reparácie za vojnu na Ukrajine, je morálne presvedčivá. Existuje zjavná analógia s nemeckými reparáciami po prvej svetovej vojne a ustanovením Versaillskej zmluvy o vojnovej vine. Či už právom alebo neprávom, Rusi sa dnes, rovnako ako vtedy Nemci, nepovažujú za výlučných zodpovedných za vojnu.
Ruská vojna proti Ukrajine nejaví známky konca, ale nie je príliš skoro začať uvažovať o tom, ako zabezpečiť povojnovej Ukrajine stabilitu, prosperitu a bezpečnosť. Už teraz prebiehajú dve diskusie: jedna o financovaní hospodárskej obnovy a druhá o potvrdení vonkajšej bezpečnosti Ukrajiny. Problém je v tom, že tieto diskusie prebiehajú oddelene, hoci tieto otázky spolu úzko súvisia.
Náklady na rekonštrukciu sú neisté, pretože priebeh vojny je neistý. Predvojnový HDP Ukrajiny bol približne 150 miliárd dolárov. Ak vezmeme do úvahy pomer kapitálu a výstupu, a za predpokladu, že tretina kapitálu bude zničená, opäť hovoríme o 150 miliardách dolárov. Ako vždy, alternatívne predpoklady prinášajú alternatívne scenáre, ale 150 miliárd dolárov sa zdá byť rozumným východiskovým bodom. Nie je to nemožná suma pomoci, ktorú môžu darcovia poskytnúť. Je to jedna šestina veľkosti programu NextGenerationEU, na ktorom sa štáty Európskej únie dohodli v júli 2020. Je to jedna dvanástina veľkosti amerického zákona o záchrannom pláne, ktorý v marci 2021 podpísal americký prezident Joe Biden.
Napriek tomu sa zdá byť nesprávne žiadať Spojené štáty a Európu, aby opravili to, čo Rusko rozbilo. Je teda lákavé navrhnúť, že rekonštrukcia Ukrajiny by mala byť financovaná z ruských aktív. 284 miliárd dolárov zmrazených rezerv Bank of Russia by určite vyhovovali.
Pravda, existuje morálny dôvod na reparácie. Rusko začalo nevyprovokovanú vojnu a takmer určite sa dopustilo vojnových zločinov. Existuje aj argument založený na odstrašení. Ako sa tento rok v Davose vyjadril ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj: „Ak agresor stratí všetko, definitívne ho to pripraví o motiváciu začať vojnu.“
Bezpečnostné záruky sú pre hospodársku obnovu rovnako dôležité, ako aj pre bezpečnosť ukrajinského obyvateľstva. Oficiálna pomoc nemôže financovať ekonomiku navždy, budú potrebné súkromné investície. Zahraničné investície však prúdiť nebudú, pokiaľ nebude zaistená bezpečnosť. V skutočnosti by neinvestovali ani samotní Ukrajinci.
Západ môže posilniť schopnosť Ukrajiny brániť sa tým, že jej poskytne silnejšie zbrane. Ale pokiaľ bude mať Rusko jadrové zbrane a Ukrajina nie, strategická rovnováha bude naklonená. Bezpečnostná záruka zo strany USA a EÚ by mohla čeliť tejto výhode Ruska, ale Západ nie je ochotný bezdôvodne znášať riziká.
Jediným trvalým riešením je, že sa Rusko zmieri s politickou nezávislosťou a územnou celistvosťou Ukrajiny. A reparácie sú to posledné, čo je potrebné na dosiahnutie tohto cieľa. Znamenali by ďalšie ťažkosti pre ruskú populáciu, ktorá už tieto ťažkosti zažíva. Vzhľadom na to, že ekonomika sa tento rok zníži o 10 – 20 %, nie je to tak, že by sa Rusko zo situácie dostalo bez škôd.
Isté je, že ak pôjdete na Rusko príliš mäkko, riskujete, že nepristúpi na zmierenie. Za žiadnych okolností by nemal byť ruský prezident Vladimir Putin odmenený za svoju agresivitu. Existuje však aj opačné riziko. Rusko musí uznať politickú a územnú celistvosť Ukrajiny. Ďalšie trestanie v priebehu mierových rokovaní to neuľahčí. Chceme, aby budúce ruské vlády rešpektovali medzinárodné normy, ale aby sa tieto normy neviazali na každý kilogram mäsa, čo nezvýši pravdepodobnosť dosiahnutia tohto cieľa.
Existuje zjavná analógia s nemeckými reparáciami po prvej svetovej vojne a ustanovením Versaillskej zmluvy o vojnovej vine. Či už právom alebo neprávom, Rusi sa dnes, rovnako ako vtedy Nemci, nepovažujú za výlučných zodpovedných za vojnu. Klauzula zmluvy o vojnovej vine dala nacionalistickým nemeckým politikom podnet na kampaň. Finančné požiadavky víťazov poskytli nemeckým vládam krytie, aby nerešpektovali ustanovenia zmluvy o odzbrojení a zákaz vytvorenia colnej únie s Rakúskom. A reparácie skomplikovali úlohu stabilizovať a rekonštruovať medzinárodný systém. To všetko a ešte viac predvídal John Maynard Keynes vo svojich prezieravých Ekonomických dôsledkoch mieru.
Toto obvinenie z reparácií po prvej svetovej vojne by sa nemalo preháňať. Samotné reparácie nespôsobili veľkú hospodársku krízu a samotná nemecká depresia neviedla k Hitlerovi a druhej svetovej vojne. Analógia k dnešným okolnostiam, ako všetky historické analógie, je nedokonalá. Napriek tomu je táto skúsenosť varovným príbehom.
Proti reparáciám existujú ešte ďalšie argumenty. Zákonnosť zhabania zmrazeného ruského majetku je nejasná. Západné vlády by mohli prijať podpornú legislatívu, hoci by sa na ňu potom mohlo pozerať ako na ohýbanie zákona podľa vlastného uváženia. Organizácia Spojených národov by mohla vytvoriť komisiu s právomocou zabaviť tieto aktíva, hoci krajiny ako Čína, ktoré si predstavujú, že by sa jedného dňa mohli stať terčom, by boli proti tomuto kroku. Tak či onak, zabavenie zahraničných aktív Ruska spôsobí, že ostatné vlády si dvakrát rozmyslia, či investujú v zahraničí.
Ústredným bodom však je, že požiadavka na reparácie by sťažila predstavu Ruska zmiereného s ukrajinskou nezávislosťou a územnou celistvosťou. S nepriateľským Ruskom na prahu bude pre Ukrajinu ťažšie zostať v bezpečí a ešte ťažšie udržať zdravý a stabilný ekonomický rast.
Autorom je Barry Eichengreen, profesor ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley, je bývalým hlavným politickým poradcom Medzinárodného menového fondu.
