oPeniazoch.sk, The Saker Foto: getty images, TASR/AP
Nemecko je bezpochyby najdominantnejšou krajinou v Európe a stále hlavným veriteľom a donorom ostatných štátov eurozóny. Do kedy?
Nemecko bolo a stále je najdôležitejšou ekonomikou v Európe, je to kolos poháňaný vývozom. Keď sa pozrieme späť na vzostup (západného) Nemecka, bolo to kľúčové pri formovaní Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) v roku 1951 do ktorého vstúpilo šesť európskych krajín: Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Dalo sa celkom predvídať, že Nemecko so systémom kapitalizmu vedeného v Bismarckovom štýle, sa dokáže presadiť v tomto mocenskom klube. V čase, keď malo Francúzsko iné, imperiálne a naliehavé záväzky v Alžírsku a Indočíne, Briti mali záväzky viac-menej všade na východ od Suezu a dokonca aj malé Belgicko malo problémy v Kongu (Zaire).
Nemecko tak mohlo slobodne presadiť vo svojej verzii riadený kapitalizmus financovaný z bánk a vyhnúť sa nástrahám angloamerického financionalizovaného kapitalizmu. Za vlády kancelára Konrada Adenauera a ministra hospodárstva Ludwiga Erharda bolo znovuzrodenie Nemecka nazvané Wirtschaftswunder (ekonomický zázrak). Ďalekosiahla zmluva medzi priemyslom a odbormi umožnila rýchlu obnovu a silný rast, čím sa vytvorili základy hospodárskej veľmoci.
Centrálnosť Nemecka a nemeckej hospodárskej politiky v tejto meniacej sa ekonomickej schéme si vyžaduje pozornosť postupnému zvyšovaniu dominancie toho, čo je de facto európskym ekonomickým motorom. Bolo asi nevyhnutné, aby sa Nemecko, prinajmenšom z ekonomického hľadiska, stalo regionálnym hegemónom v tejto kontinentálnej konfigurácii. Nemecko malo globálne konkurencieschopnú priemyselnú základňu, ktorá sa zameriavala na automobily, chemikálie a obrábacie stroje. Vývoz mu umožnil disponovať obrovskými prebytkami na bežnom účte, a tým poskytovať prostriedky na globálne pôžičky.
Zvláštnosti angloamerického finančného systému by sme v Nemecku hľadali márne. Nemecko síce má veľký a rastúci sektor služieb podobný financionalizovaným atlantickým modelom, avšak zároveň systematicky bráni svoj priemyselný sektor, v neposlednom rade manipuláciou výmenného kurzu na ochranu svojho vývozu, z ktorého veľká časť smeruje do ostatných členských štátov EÚ. Nemecký výrobný sektor má vysokú produktivitu, je založený na vývoze a má relatívne silné odbory pri vyjednávaní o mzde v porovnaní so zvyškom súkromného sektora. To však viedlo k vzniku dvojúrovňového trhu práce. „Dobré“ pracovné miesta sa mali nachádzať vo vývozných odvetviach a nie také dobré sa spravidla nachádzali vo vnútornom domácom sektore služieb.
Čo sa stalo, že od roku 2003, nemecký kapitalizmus mohol vykorisťovať svojich zamestnancov intenzívnejšie než predtým?
V rokoch 2003-2005 vláda Sociálnodemokratickej strany (SPD) spustila niekoľko rozsiahlych reforiem trhu práce, takzvané Hartzove reformy. Prvé tri časti reformného balíka sa týkali predovšetkým vytvárania nových typov pracovných príležitostí, zavedenia dodatočných mzdových dotácií a pokynov pre Federálnu agentúru pre zamestnanosť. Posledné časti reformy boli implementované v roku 2005 a viedli k významnému zníženiu dávok v nezamestnanosti pre dlhodobo nezamestnaných. V rokoch 2005 až 2008 sa miera nezamestnanosti znížila z takmer 11 na 7,5 %, počas recesie v roku 2008 sa ledva zvýšila a pokračovala v klesajúcom trende dosahujúcom 5 %.
Čo bolo možno dôležitejšie, bol bankový systém v Nemecku a jeho vzťah k nemeckému priemyslu.
Sporiteľne (Sparkassen, Landesbanken)
Nemecké sporiteľne sú väčšinou vo vlastníctve miest a obcí. Predtým malo každé mesto vlastnú sporiteľňu. Za posledných 20 rokov sa mnoho sporiteľní zlúčilo kvôli konkurenčnej situácii. Na rozdiel od veľkých súkromných bánk ako je Deutsche Bank či Commerz Bank, ktorých hlavnými záujmami sú investície do bývania a akciového trhu, malé a stredné banky pôsobia s miestnym zameraním.
Napriek tomu, že sporiteľne už niekoľko rokov prichádzajú o zákazníkov, stále patria k najznámejším. Účty sú často otvorené, pretože sporiteľňa je „po ruke“. Neskôr, keď človek musí riešiť viac financií, často dôjde k zmene v podobe inej banky, ktorá je nákladovo efektívnejšia alebo ponúka lepšie služby. Tieto banky poskytujú priemyslu finančné prostriedky za výhodné úrokové sadzby, a to platí najmä pre malé začínajúce firmy.
Družstevné banky (Volksbanken / Raiffeisen Banken)
Toto je ďalšia najznámejšia banková organizácia v Nemecku. Skratka VR je zaužívaná pre družstevné banky (Genossenschaftsbanken). Sú organizované podobne ako združenia a sú vo vlastníctve ich členov. Členovia môžu nakupovať iba veľmi málo akcií banky, aby žiadna osoba nemala príliš veľký vplyv na činnosť banky. Rovnako ako sporiteľne, aj Volksbanken sa musia vyrovnávať so stratou zákazníkov. Napriek tomu, že majú veľa pobočiek, často nedokážu držať krok s cenou a službami moderných priamych bánk. V Nemecku existuje niekoľko stoviek rôznych družstevných bánk.
Ďalšou úspešnou inováciou a črtou nemeckého rozvoja bolo technické vzdelávanie nemeckej pracovnej sily.
Za úspechom nemeckej ekonomiky stoja malé a stredné podniky (MSP), skupina, do ktorej patrí viac ako 99 percent všetkých firiem v Nemecku. Tieto spoločnosti predstavujú viac ako polovicu nemeckej ekonomickej produkcie a takmer 60 percent pracovných miest. Približne 82 percent učňov v Nemecku absolvuje odborné vzdelávanie v MSP. Tieto malé a stredné spoločnosti, známe tiež ako „Mittelstand“, sú najsilnejšou hybnou silou inovácií a technológií v krajine a sú známe po celom svete. Spoločnosti, ktoré si chcú udržať svoju konkurenčnú výhodu, musia byť v popredí nového vývoja. Štúdia o malých a stredných podnikoch, ktorú zadalo federálne ministerstvo hospodárstva a energetiky, ukazuje, že inovatívne malé a stredné podniky budú aj naďalej poháňať úspech ochrannej známky „Made in Germany“. Za predpokladu, že prijmú nové trendy, najmä digitalizáciu, a nájdu spôsoby, ako získať kvalifikovanú pracovnú silu, ktorú potrebujú, a to aj v čase nedostatku zručností. MSP majú príležitosť zostať úspešnými na svojich vybraných špecializovaných trhoch. Spolkové ministerstvo hospodárstva a energetiky chce, aby nemecké MSP prijali nové výzvy a zostali silné a inovatívne. Preto ministerstvo pracuje na mnohých úrovniach na posilnení konkurencieschopnosti Mittelstandu, jeho schopnosti inovovať a vytvárať pracovné miesta.
Ekonomický model Nemecka nie je založený na malom počte dominantných hráčov, odvetví alebo priemyselných oblastí, ale na skutočnosti, že Nemecko má široký sortiment spoločností, od malých, cez stredné, až po veľké, ktoré majú sídlo v rôznych častiach Nemecka. Dokážu sa špecializovať na všetky druhy rôznych sektorov a často navzájom vytvárajú úzke siete.
Nemecký Mittelstand je veľmi rozmanitý. Rodinné spoločnosti, ktoré boli založené pred generáciami, trendové start-upy, tradičné remeselné firmy, živnostníci a poskytovatelia služieb, maloobchodníci a nezávislí pracovníci, priekopnícke spoločnosti v oblasti špičkových technológií, regionálni dodávatelia a globálni hráči. Veľkosť týchto firiem sa pohybuje od jednej osoby po niekoľko stoviek zamestnaných na celom svete. Mittelstand má mnoho osvedčených značiek, ale aj nováčikov a menej známych značiek, ktoré stále dodávajú rovnaký štandard kvality, presnosti a inovácií. Práve táto vysoká úroveň rozmanitosti ich robí silnými.
Mittelstand stojí aj ako silný partner pre veľké korporácie v celom hodnotovom reťazci. Spoločnosti sú často vysoko špecializované a vyrábajú typ nadväzujúcich produktov, ktoré umožňujú veľkým spoločnostiam vytvárať inovatívne a komplexné produkty, služby a systémové riešenia.
Mittelstand je navyše globálny. Asi 44 percent nemeckých spoločností vyváža svoje investičné tovary alebo medziprodukty na iné trhy, čím prispieva k úspechu nemeckej ekonomiky. Minimálne jedna z dvoch nemeckých firiem, ktoré dosahujú ročný obrat 2 milióny eur a viac, sú vyvážajúcimi spoločnosťami. Aj malé firmy ťažia z toho, že sa púšťajú na zahraničné trhy. Svedčí o tom skutočnosť, že aj veľmi malé firmy generujú v priemere viac ako 20 percent svojho obratu z vývozu.
Nemecký ekonomický model, ktorý si v porovnaní s konkurenciou, od obdobia Wirtshaftwunderu do 21. storočia, počínal tak dobre, prevyšoval európskych i severoamerických rivalov. Ale samozrejme, tento zlatý vek na konci 90-tych rokov zakopol, keď praskla bublina dot com a úplne sa zrútil po roku 2008. Napriek všetkej svojej efektivite bola nemecká ekonomika, rovnako ako zvyšok sveta, pohltená dvojnásobnou krízou krízy EÚ/eura. Je všeobecne známe, že globálne hospodárstvo ide už desaťročia smerom dole. S výnimkou Číny a niektorých ďalších východoázijských dynamík, sa tieto údaje v období po roku 2008 nezlepšili, práve naopak.
Po spľasnutí špekulatívnej bubliny v rokoch 2007/2008 sa zabránilo kolapsu masívnymi injekciami „likvidity“, v zásade poskytovaním úverov bankovému sektoru. Od roku 2008 Európska centrálna banka (ECB) požičiavala európskym bankám peniaze s úrokovou sadzbou 1 %. (Rovnako ako Fed na druhej strane rybníka.) Tieto banky predvídateľne použili túto likviditu na špekulácie a nie na poskytovanie úverov produktívnym sektorom. Mimochodom, môžeme povedať, že angloamerický financionalizovaný model, aspoň pre Európu, nefungoval a vzhľadom na objektívnu situáciu nejaví žiadne známky fungovania. Euro sa navyše muselo vyrovnávať s rôznymi rýchlosťami rastu a obchodu medzi rôznymi členskými štátmi. Spoločná mena sa rozšírila aj do ďalších štátov eurozóny, najmä štáty južného bloku ani zďaleka nedosahovali úroveň produktivity severného bloku. Slabšie a menej produktívne krajiny Európy, a tým aj medzinárodná konkurencieschopnosť, by nemohli dosiahnuť úroveň produktivity Nemecka a zároveň mať aj nízke náklady. Južný blok nemohol devalvovať euro a narástli obchodné deficity voči severným krajinám, v ktorom dominujú Nemci, ktorý dôsledne zvyšovali prebytky obchodu.
Vzhľadom na tieto zásadné geopolitické a ekonomické zmeny, by asi bolo múdre, aby Nemecko teraz preskúmalo svoje možnosti. V súčasnosti tu máme ďalšiu hlbšiu a rozsiahlejšiu hospodársku a finančnú krízu. EÚ už musela, v dobrom aj zlom, prehltnúť odchod Spojeného kráľovstva z EÚ a nie je príliš ťažké si predstaviť, že je to len začiatok procesu jej rozpadu, najmä vzhľadom na súčasný a budúci možný politický/ekonomický vývoj. Navyše, celý ten humbug, ktorý spustila epizóda menom Nordstream-2, predstavuje víťazstvo pre jednu konkrétnu nemeckú frakciu, v tomto prípade pre podnikateľskú triedu, ktorá sa teraz, ako sa zdá, preorientuje na dlhodobejšiu stratégiu orientácie na Euráziu. Zdá sa, že ide o víťazstvo proti politickému rivalovi, vrátane zelených. Tá istá nemecká podnikateľská elita však hľadá paralelné frakcie spolu s inými podobnými zoskupeniami v iných finančne silných a spoľahlivých krajinách, ktoré chcú vidieť expanziu Nemecka smerom k Číne a Rusku. Tento krok má zjavné dôvody. Obe tieto krajiny majú obrovské zásoby surovín. Za druhé, úroveň čínskeho hospodárskeho rastu a veľkosť jeho trhu výrazne prevyšujú úroveň EÚ. Po tretie, relatívna technologická prevaha Nemecka je ideálnym predpokladom na to, aby si privlastnili čínsku nadhodnotu. Po štvrté, ak budú bilaterálne obchodné vzťahy pokračovať súčasným tempom, Peking sa stane hlavným obchodným partnerom Nemecka najskôr do roku 2023. Po piate, pre Čínu je Nemecko optimálnou krajinou pre najlepšie investičné príležitosti.
Toto je súčasná situácia, ako sa vyvinie s novšími a dynamickými obchodnými partnermi východne od línie Odra-Nisa ešte len uvidíme.
