oPeniazoch.sk, the conversation Foto: getty images
Je to len pár dní, čo najnovšia správa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC) signalizovala hrozné dôsledky klimatických zmien spôsobených ľudskou činnosťou. Odkazom tohto ostrého varovania je naliehavá potreba výrazne znížiť uhlie v energetickom mixe.
Oživenie svetového dopytu po energii znamená, že sa svetová ekonomika spamätáva z pandémie. A nárast cien uhlia je pripomienkou toho, ako sa energia stále spolieha na fosílne palivá. Globálna spotreba energie predstavovala v roku 2020 556 exajoulov (10 na18-tu joula), pričom ropa má stále 31-percentný podiel, uhlie 27-percentný a zemný plyn 25 %. Uhlie predstavuje viac ako štyri pätiny z celkového mixu.
Za uplynulý rok sme svedkami neustáleho nárastu cien uhlia, ktorý v júni presiahol 100 USD za metrickú tonu a v polovici júla presiahol 130 USD a dnes presahuje 170 USD. To je takmer štvornásobok ceny oproti vlaňajšiemu septembru.
Nárast cien možno pripísať oživeniu dopytu po pandémii, najmä na rozvíjajúcich sa ázijských trhoch, ako sú Čína a India, ale aj Japonsko, Južná Kórea, Európa a USA. Očakáva sa, že dopyt po elektrine, ktorý je naďalej v tesnom spojení s uhlím, sa v roku 2021 zvýši o 5 % a v roku 2022 o ďalšie 4 %.
Na strane ponuky existujú aj niektoré problémy, ako napríklad to, že Čína nemôže získavať uhlie z Austrálie v dôsledku zákazu dovozu, alebo menšie prerušenia vývoznej produkcie veľkých ťažiarov ako je Indonézia, Južná Afrika či Rusko. Nepretrvávajú však žiadne dlhodobé problémy s dodávkami, pretože hlavní producenti neobmedzili svoju výrobnú ani vývoznú kapacitu. Ceny by preto nemali zostať vysoké dlho.
Uhlie má dve hlavné oblasti použitia, na výrobu elektriny a pri výrobe ocele, pričom prvá z nich zodpovedá za zhruba dve tretiny spotreby. Čím rýchlejšie dokážeme odstrániť uhlie z výroby elektriny, tým je väčšia pravdepodobnosť dosiahnutia cieľov Parížskej dohody.
Uhlie však tvrdohlavo odoláva. Od roku 2010 zostáva percentuálny podiel zemného plynu na celkovej globálnej výrobe elektriny rovnaký, na úrovni 23 %, aj keď sa svetová spotreba energie zvýšila zhruba o štvrtinu. Percentuálny podiel obnoviteľných zdrojov bez vodnej energie sa strojnásobil a jeho skutočná výroba v terawatthodinách (TWh) sa strojnásobila. Uhlie medzitým stratilo zo svojho podielu, a to z 40 na 35 % , ale stále je o krok vpred pred zemným plynom, jeho najbližším konkurentom, a množstvo uhlia, ktoré spaľujeme pre elektrickú energiu, sa celkovo zvýšilo.
Realita je taká, že uhlie má vybudovanú dobrú pozíciu, čo sa obchodného modelu týka. Uhoľné elektrárne sú už dostatočne veľké na to, aby boli náklady na stavbu ekonomicky životaschopné, pričom najväčšie elektrárne sa môžu pochváliť výkonom 5 GW. Palivo je väčšinou relatívne lacné a najväčší spotrebitelia, Čína, USA a India, si užívajú politicky bezpečné zásoby.
Energia z uhoľných elektrární je stabilná a predvídateľná, vďaka čomu je vhodná na zaistenie minimálnej úrovne elektrickej energie, ktorú krajina neustále potrebuje mať k dispozícii. To zaručuje, že podiel paliva premeneného na elektrickú energiu, známy ako využitie kapacity, je v priemere viac ako 70 %. Neustála snaha nahradiť uhlie obnoviteľnými zdrojmi a zemným plynom, znížila podiel uhlia v roku 2019 na 53 %, ale vzhľadom na súčasnú úroveň dopytu sa dá očakávať, že v roku 2021 bude opäť vyššia.
To všetko sa premieta do stabilných tokov príjmu z predaja elektriny z uhoľných elektrární do siete v mnohých krajinách, čo robí tento zdroj energie atraktívnym pre investorov. Pokiaľ ide o triptych zabezpečenia dodávok, cenovej dostupnosti a udržateľnosti, uhlie prvým dvoch prípadoch ľahko zdoláva konkurenčné zdroje, aj keď v treťom prípade po ňom zostáva veľké znečistenie.
Veľkolepý čínsky ekonomický rast za posledných 20 rokov a značné rozšírenie elektrifikácie indickej ekonomiky boli do značnej miery založené na uhlí. Vďaka nim svet od roku 2000 zdvojnásobil svoju kapacitu spaľovania uhlia na viac ako 2 000 GW. V roku 2020 bolo Číne až 63 % elektrickej energie vyrobenej z uhlia. V Indii dokonca 72 %. V tom istom roku Čína vyprodukovala polovicu svetovej kapacity uhlia, takmer 4 miliardy ton, zatiaľ čo India sa umiestnila na druhom mieste s približne 750 miliónmi ton. Tieto dve krajiny tvorili dve tretiny svetovej spotreby a boli tiež dvoma najväčšími dovozcami. 
Inde je uhlie na zozname nežiadúcich. V USA, čo je po Číne druhý najväčší výrobca elektriny, uhlie ustúpilo v prospech zemného plynu. V roku 2020 sa spaľovaním uhlia vyrobilo 20 % americkej elektrickej energie v porovnaní so 43 % v roku 2010, pričom podiel zemného plynu za rovnaké obdobie stúpol z 24 % na 40 %.
V Nemecku sa produkcia uhlia vyrovnáva energii veternej, v Británii sa uhlie používa iba ako záložný zdroj. Podobne Japonsko a Južná Kórea rozširujú podiel zemného plynu, jadrovej energie a obnoviteľných zdrojov, v snahe znížiť vplyv výroby elektrickej energie na emisie CO2. Dokonca aj Čína sa pripojila k úsiliu znižovania emisií škodlivých plynov pridaním ďalšej slnečnej a veternej kapacity.
Napriek tomu je z obchodného hľadiska stále ťažké eliminovať uhlie a to celosvetovo. Západ v zásade problém exportoval do Číny, pretože sa tam presťahovala veľká časť svetového ťažkého priemyslu. Uhoľné elektrárne sú dlhodobé investície, často na 40 až 50 rokov. Továreň postavená v roku 2000 je len v polovici svojej životnosti, takže jej súčasné zatvorenie, akokoľvek žiaduce, by malo negatívny dopad na záujmy investorov.
Pokiaľ nie sú ceny uhlia trvalo vysoké, čo je nepravdepodobné, alebo pokiaľ nebudú náklady na emisie CO2 vzhľadom na dane alebo schémy obchodovania s emisiami prohibitívnejšie, čo je síce možné, ale nie všade, alebo kým nedôjde k priamemu zásahu vlád do procesu vyraďovania uhoľných elektrární z prevádzky, uhlie nás môže ešte prekvapiť. Môže v energetickom sektore pretrvávať dlhšie, ako očakávame. V záujme ďalšej a nasledujúcich generácií nám zostáva len dúfať, že to tak nebude.
