oPeniazoch.sk, dlacalle Foto: TASR/AP
Jedným z argumentov, ktoré centrálne banky najviac používajú v súvislosti s nárastom inflácie, je, že je to kvôli tomu, že oživenie dopytu spôsobilo napätie v dodávateľskom reťazci. Dôkazy nám však ukazujú, že väčšina komodít rástla v prostredí veľkej úrovne voľných kapacít, či dokonca nadmernej kapacity.
Ak si vezmeme pomer využitia produktívnej kapacity priemyselného a výrobného sektora, vidíme, že krajiny ako Rusko (61 %) alebo India (66 %) sú na zjavnej úrovni štrukturálnej nadmernej kapacity a ich využitie výrobnej kapacity je stále o niekoľko bodov nižšie než vo februári 2020. V Číne je to už 77 %, ale stále to nie je predpandemických 78 %. Pri pohľade na hlavné krajiny skupiny G20 a najväčších priemyselných a komoditných dodávateľov na svete, vidíme, že žiadna z nich nemá úrovne využitia produktívnej kapacity viac než 85 %. Po celom svete je dostatok dostupnej kapacity.
Inflácia tiež nie je problémom dodávateľského reťazca. Prebytočná kapacita v sektore lodnej dopravy a inej dopravy je väčšia než je zdokumentované a v roku 2020 bola pridaná nová kapacita v nákladnej aj leteckej doprave. Lode dodané v roku 2020 doplnili kapacitu o 1,2 milióna ISO kontajnerov na ultra veľkých nákladných lodiach s kapacitou viac ako 18 000 kontajnerov, tvrdí spoločnosť Drewry, ktorá sa zaoberá námornou dopravou.
Jedným z dôležitých vedľajších účinkov reťazca menových stimulov, nízkych úrokových sadzieb a fiškálnych stimulačných programov, je zvýšenie počtu zombie firiem. Banka pre medzinárodné platby tento jav preukázala vo viacerých empirických štúdiách. Ryan Banerjee, hlavný ekonóm BIS, označil neustálu politiku znižovania sadzieb za kľúčový faktor exponenciálneho nárastu zombie spoločností, ktoré nemôžu pokryť svoje zmenky na úroky z dlhov prevádzkovým ziskom. Neustále refinancovanie dlhu zombie spoločností tiež vedie k pretrvávaniu nadmernej kapacity, pretože je eliminovaný alebo obmedzený kľúčový proces ekonomického pokroku, ako napríklad kreatívna deštrukcia. Nízke úrokové sadzby a vysoká likvidita udržali alebo zvýšili globálnu nadbytočnú kapacitu hliníka, železnej rudy, nafty, zemného plynu, sóji a mnohých ďalších komodít.
Prečo stúpa inflácia, ak pretrváva nadmerná reálna produktívna kapacita a je dostatok prepravnej kapacity?
Zabudli sme na najdôležitejší faktor, peňažný. Možno niektoré centrálne banky chcú, aby sme naň zabudli. „Inflácia je vždy a všade peňažným javom," vysvetlil Milton Friedman pred mnohými desaťročiami. Väčšia ponuka peňazí smeruje do obmedzených aktív, či už sú to nehnuteľnosti alebo suroviny. Kúpna sila peňazí klesá.
Prečo nám tvrdili, že pred pandémiou neexistovala „žiadna inflácia“, ak sa tiež výrazne zvyšovala ponuka peňazí?
Veľký rozdiel medzi rokom 2020 a minulými rokmi spočíva v tom, že FED alebo ECB predtým zvyšovali ponuku peňazí na, alebo pod úrovňou dopytu po peniazoch (merané ako dopyt po úveroch a používanie meny). Napríklad zvýšenie ponuky peňazí v USA sa blížilo k 6 %, pričom globálny dopyt po dolároch rástol medzi 7 až 9 %. Toto udržuje dolár alebo euro relatívne stabilné a vnímanie inflácie je nízke. Avšak pred koronakrízou sa už v mnohých krajinách demonštrovalo proti rastúcim životným nákladom, vrátane Európy. Svetové rezervné meny exportujú infláciu do ďalších krajín.
Čo sa stalo v roku 2020?
Federálny rezervný systém a hlavné centrálne banky po prvýkrát za posledné desaťročia zvýšili ponuku peňazí vysoko nad dopyt. Reakcia na vynútené zastavenie činnosti masívnou tlačou peňazí vygenerovala bezprecedentnú inflačnú vlnu. Ekonomika sa nezrútila kvôli nedostatku likvidity alebo úverovej kríze, ale kvôli blokádam.
Menové tsunami v roku 2020 spustilo globálny bumerangový efekt s troma následkami:
- Meny rozvíjajúcich sa trhov klesli voči doláru, pretože ich centrálne banky „kopírovali“ politiku USA avšak bez globálneho dopytu, ktorý americký dolár požíva.
- Druhým efektom bolo neprimerané množstvo peňazí prúdiacich do rizikových aktív spojené s ďalšími tokmi na zaujatie pozícií s nadváhou v obmedzených aktívach. Tento prebytok peňazí prinútil investorov presunúť sa z podváženia komodít na nadváhu, čo vytvára synchronizované a náhle zotavenie.
- Tretím kľúčovým faktorom je, že na zmiernenie ponukového šoku boli prijaté mimoriadne opatrenia typické pre finančnú alebo dopytovú krízu, ktoré vyvolali bezprecedentný nárast peňazí bez zvýšeného dopytu po úveroch. Viac peňazí v obmedzených aktívach nie je nárastom ceny, ale poklesom kúpnej sily peňazí.
Aké to predstavuje riziko?
História peňazí od čias Rímskej ríše nám hovorí vždy to isté. Po prvé, peniaze sú agresívne tlačené s výhovorkou, že „neexistuje žiadna inflácia“. Keď inflácia stúpa, centrálne banky a vlády nám hovoria, že je to „prechodné“ alebo kvôli „viacnásobným“ účinkom. A keď ešte viac stúpne, vlády predstavia ako „riešenie“ zavedenie cenových kontrol a reštriktívnych opatrení na vývoz. Nie je to teória, tí ktorí zažili sedemdesiate roky minulého storočia to vedia.
Riziko stagflácie nie je malé a takzvané hodnotové akcie nie sú v tomto prostredí dobrou stávkou. V stagflácii portfólio podporujú komodity s obmedzenou dynamikou dodávok, zlato a striebro, sektory s vysokou maržou a dlhopisy stabilných mien. Väčšina sektorov má však slabšiu výkonnosť, ako sme videli v 70-tych rokoch, keď index S&P 500 priniesol veľmi slabé výnosy, výrazne pod infláciou.
V čom to môže byť tentoraz iné?
Zmeniť to môže iba drastická reakcia centrálnych bánk. Otázka však znie, či pristúpia centrálne banky k sprísneniu politiky, keď vládne deficity prudko rastú a dokonca aj malý nárast výnosov štátnych dlhopisov by mohol spôsobiť dlhovú krízu. Budú reagovať ako vždy a spustia monetárny inflačný proces?
