oPeniazoch.sk, the conversation Foto: SITA/AP;TASR/AP
Vedci a medzinárodné organizácie nedávno zamerali svoje analýzy na súvislosti medzi demografickou dynamikou a udržateľnosťou. Podobné obavy z dôsledkov demografických zmien na vývoj spoločností už existovali aj dávnejšie.
Svetová populácia vzrástla z 200 miliónov na začiatku sedemnásteho storočia na súčasných 7,5 miliardy. Podľa Populačného fondu OSN do konca tohto storočia presiahne 11 miliárd. K tomuto rastu je potrebné pripočítať dôležité transformácie, ako je proces urbanizácie, starnutie a migračné pohyby.
Svetové ekonomické fórum v Davose, ktoré združuje najbohatšie a najsilnejšie krajiny a ľudí na svete, každý rok vydáva správu o globálnych rizikách. Rok čo rok sa starnutie, nedostatok príležitostí pre mladých ľudí, zlyhanie mestského plánovania a nedobrovoľná migrácia, sa javia ako hlavné riziká pre svetové hospodárstvo a rast.
Asi 60 % svetovej populácie nájdeme v Ázii, kde sa nachádzajú najľudnatejšie krajiny sveta, napríklad Čína, India, Pakistan a Indonézia. Ostatné regióny sveta, najmä Európa, strácajú demografický význam. V roku 1950 žilo na starom kontinente 21,7 % svetovej populácie, v roku 2015 už iba 10 % a v roku 2100 by to malo byť 5,5 %. Ale Európa nestráca iba demografický význam, musí sa vyrovnať aj so starnutím obyvateľstva.
Budúcnosť je v demografickej dynamike Afriky. V roku 2015 sa na kontinente sústredilo 16 % svetovej populácie, do konca storočia sa očakáva, že tento podiel stúpne na 39 %. Viac ako polovica rastu svetovej populácie sa sústreďuje v Nigérii, Kongu, Tanzánii, Etiópii, Angole a Nigeri.
Odchod do mesta
Rozvoj krajín je zvyčajne spojený s industrializačným procesom, ktorý vedie k významným presunom z vidieka do mesta (vnútorná migrácia). V roku 1950 žilo v mestských oblastiach iba 29,4 % svetovej populácie. Dnes tento údaj vzrástol na 56 % a do konca storočia to bude 67 %. Realita v každom z regiónov sveta je však veľmi odlišná. V meste žije 70 % európskej a 80 % severoamerickej populácie, v krajinách Ázie a Afriky to je iba 40 – 50 % ľudí. Krok smerom k mestám predstavuje dve veľké výzvy: životaschopnosť miest a vyľudňovanie vidieka. Zvyšujúca sa urbanizácia ale spôsobuje aj ďalšie problémy ako je mestská chudoba na predmestiach či štvrtiach, ktoré združujú ľudí v žalostných životných podmienkach kvôli nedostatku základných služieb. Okrem toho tí, ktorí žijú na týchto miestach, trpia značným nedostatkom pracovných príležitostí a vysokým rizikom sociálneho vylúčenia. V 30-tich krajinách sveta žije v slumoch viac ako 55 % jeho mestského obyvateľstva.
Ďalším veľkým problémom sú veľkomestá. V roku 1980 bolo iba päť miest s viac ako 10 miliónmi obyvateľov, v roku 2021 ich je už 16. Mnoho z nich (Dillí, Šanghaj, Sao Paulo, Mexico, Dháka) sa nachádza vo veľmi chudobných krajinách, kde je väčšie riziko kolapsu miest. Tieto veľké mestá majú problémy s preťažením a starnutím, znižujú kvalitu života občanov a spôsobujú silný environmentálny stres.
Starostlivosť o mestskú životaschopnosť bola zahrnutá do Agendy 2030 prostredníctvom Cieľu udržateľného rozvoja číslo 11. Cieľom je dosiahnuť, aby boli mestá inkluzívnejšie, bezpečnejšie, odolnejšie a udržateľnejšie.
Starnutie obyvateľstva
Aj keď je proces starnutia populácie zovšeobecnený, na základe regiónov existujú veľké rozdiely. Hoci sú Európa a Severná Amerika najstaršie oblasti na planéte, rýchly proces starnutia trápi aj Áziu, najľudnatejší kontinent. V roku 2020 malo 56,7 % jej obyvateľov viac ako 65 rokov, v porovnaní so 44 % v roku 1990. Niektorí tvrdia, že Čína bude skôr starou ako bohatou krajinou.
Starnutím obyvateľstva sa musia zaoberať vlády, medzi najdôležitejšie patrí udržateľnosť verejných dôchodkových systémov. Prevažná väčšina európskych krajín v posledných desaťročiach reformovala svoje systémy s cieľom zvýšiť zákonný vek odchodu do dôchodku. Naopak systém kapitalizácie je založený na osobných úsporách každého jednotlivca. Realita, nech už ide o ktorýkoľvek systéme, je taká, že takmer tretina svetovej populácie nedostáva žiaden druh dôchodku, verejný ani súkromný. Okrem toho existujú dôležité medzery v závislosti od úrovne rozvoja krajiny, ale aj podľa pohlavia pracovníka.
Po finančnej kríze v roku 2009 mali štrukturálne zmeny nepriaznivý vplyv na sociálnu politiku, najmä pre najviac znevýhodnené skupiny. Súčasná koronakríza, zvyšovanie úrovne dlhu a deficitu v ekonomikách ako celku, vytvára neistú budúcnosť. Cieľ 1.3 Agendy 2030 sa zameriava na implementáciu systémov sociálnej ochrany pre všetkých, pričom osobitnú pozornosť venuje chudobným a zraniteľným osobám ako základný nástroj na ukončenie extrémnej chudoby.
Medzinárodné migračné pohyby
Migranti predstavujú iba 3,5 % z celkovej populácie. Rozdiely medzi krajinami sú však opäť veľmi dôležité. Napríklad vo veľkej väčšine krajín Perzského zálivu presahuje populácia zahraničných obyvateľov 50 %. Migrácie sú väčšinou intraregionálne, to znamená ľudia, ktorí sa pohybujú na svojom kontinente do susedných krajín. Koridory ako Bangladéš – India, Rusko – Ukrajina (a naopak) a Kazachstan – Rusko (a naopak) sú jedny z najdôležitejších na svete. Schengenská zmluva v Európskej únii spolu s ďalšími politikami, ako je uznávanie dosiahnutého vzdelania, uľahčuje pohyb pracujúcich ľudí. Presuny v Amerike prebiehajú z juhu na sever, čo zdôrazňuje koridor Strednej Ameriky a Mexika do Spojených štátov.
Globalizácia bola založená na voľnom pohybe tovaru, služieb a kapitálu, ale v oveľa menšej miere vo voľnom pohybe osôb. Ani pád Berlínskeho múru, ikona konca éry obmedzení pohybu osôb, neodráža realitu. Múr na hranici Mexika a Spojených štátov amerických, demilitarizovaná zóna medzi Južnou Kóreou a Severnou Kóreou, ploty Ceuta a Melilla alebo múr Západného brehu Jordánu, sú jasnými príkladmi fyzických bariér vytvorených s cieľom obmedziť pohyb ľudí.
Okrem pohybu osôb z pracovných a rodinných dôvodov sú realitou aj nedobrovoľné alebo nútené pohyby: pohyb utečencov. Pred pandémiou ich bolo 26 miliónov a 4,2 milióna žiadateľov o azyl. Značný podiel na tom má začiatok vojny v Sýrii v roku 2015. V súčasnosti je pôvodcom 68 % nútených pohybov Sýria, Venezuela, Afganistan, Južný Sudán a Mjanmarsko. Turecko, Kolumbia, Pakistan, Uganda a Nemecko hostí 73 % utečencov. Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 im poskytuje práva v azylových krajinách. Problém nastáva, keď sa predĺži lehota, v ktorej je osoba žiadateľom o azyl. Nielen že sú tým práva osoby veľmi obmedzené, ale títo migranti musia byť zaradení medzi osoby bez štátnej príslušnosti, čím strácajú prístup k základným právam, ako sú vzdelanie, zdravie, zamestnanie a sloboda pohybu. Príkladom národov bez štátnej príslušnosti sú okrem iných Rohingovia v Mjanmarsku alebo Núbijci v Keni.
Neistota budúcnosti
Demografické výzvy boli významné už pred pandémiou, ale stali sa akútnejšími a s najväčšou pravdepodobnosťou sa v budúcnosti ešte viac dostanú do popredia. V strednodobom horizonte bude potrebné sledovať dôsledky fiškálnych tlakov vyplývajúcich zo zvýšenia verejného dlhu na sociálne politiky, ako sú dôchodky. Viac neisté je, či bude pokračovať nadmerný nárast miest, alebo dôjde k „návratu do vidieckych oblastí“, čo by mohla uľahčiť možnosť práce z domu. Bude to závisieť od investícií krajín do prekonania technologickej priepasti medzi mestskými a vidieckymi oblasťami. Táto príležitosť však bude v zásade výhradou len vyspelých krajín. Imigranti, či už nútení alebo dobrovoľní, budú tiež musieť nájsť svoj priestor vo svete s narastajúcimi obmedzeniami mobility, a je otázne, ako dlho to vydržia.
