oPeniazoch.sk, the conversation Foto: getty images
Obrovské ekonomické spomalenie, ktoré priniesol COVID-19, viedlo k tomu, že spoločnosti na celom svete žiadajú o pomoc svoje vlády. Podmienky týchto záchranných opatrení sa líšia, ale niektoré krajiny, ako napríklad Poľsko, Dánsko, Rakúsko, Francúzsko či Taliansko, sú zásadne proti tomu, aby sa pomoc poskytla firmám, ktoré sa vyhýbajú plateniu daní.
Spoločnosti, ktoré sa vyhýbajú plateniu daní tvrdia, že pôsobia v súlade so zákonom a neporušujú žiadne pravidlá. To môže byť pravda. Avšak takéto postupy pociťuje štátna kasa. Podľa jedného výskumu je až 40 % všetkých príjmov právnických osôb zaparkovaných v daňových rajoch, čo viedlo k daňovej strate pre globálnu ekonomiku v roku 2017 vo výške 700 miliárd dolárov.
Ako môže firma, ktorá sa vyhýba vráteniu peňazí späť do spoločnosti, v ktorej pôsobí, a odmieta platiť za kľúčové služby, teraz očakávať záchranu?
Firmu už príliš dlho vnímajú dane ako náklady pre svoje podnikanie, a nie ako splátky pre zainteresované strany, ktoré poskytujú kľúčovú infraštruktúru a služby, ako sú cesty, polícia či nemocnice. Zároveň medzi štátmi narastá globálna konkurencia pri získavaní zahraničných obchodných investícií. Toto súperenie o atraktivitu v očiach investorov nemôžu vyhrať štáty, ktoré sa snažia zvýšiť daňové príjmy nad offshore daňovými rajmi. Za posledných niekoľko desaťročí už obrovské nadnárodné spoločnosti platia veľmi málo v podobe daní z príjmu právnických osôb. Aktivity ako napríklad Luxembourg leaks odhalili, ako spoločnosti presúvajú svoje zisky z krajiny, v ktorej boli zarobené, do krajiny, ktorá má oveľa nižšiu sadzbu dane z príjmu právnických osôb (napríklad Luxembursko). Sú to rovnaké príjmy z daní, akými sa financujú nemocnice, ktoré sa snažia vyrovnať s prudkým nárastom postihnutých pandémiou COVID-19.
V rámci tejto praxe odlivu peňazí existuje celé priemyselné odvetvie. Armády právnikov, bankárov a účtovníkov umožňujú spoločnostiam nasmerovať ich zisky do jurisdikcií s nízkymi daňami. Môže to byť legálne, ale namiesto toho, aby to pomohlo štátom chrániť ich infraštruktúru a služby, narúša to ich daňové príjmy.
Zaujímavá je aj diskusia o definícii daňového raja. EÚ má svoj oficiálny zoznam „nespolupracujúcich jurisdikcií na daňové účely“. Patria sem miesta ako Kajmanie ostrovy a Panama, ktoré sú mimo EÚ. Niektoré z najväčších daňových rajov sú však v EÚ vrátane Luxemburska a Írska.
Je to veľmi citlivá a politická otázka. Realita je však taká, že pre nadnárodné spoločnosti je bežné, že dokonca presúvajú svoje zisky z jednej krajiny EÚ do iných krajín EÚ, ktoré majú nižšie sadzby dane z príjmu právnických osôb. Podľa istej štúdie napríklad Francúzsko stráca 22 % zo svojich príjmov právnických osôb do daňových rajov, z čoho 18 % ide do iných krajín EÚ. V roku 2017 prišlo o 13 miliárd USD, z čoho viac ako 11 miliárd USD smerovalo do Luxemburska, Belgicka, Holandska a Írska.
Ďalšia štúdia, z think-tanku siete Tax Justice Network zistila, že Taliansko a Španielsko, ktoré boli mimoriadne zasiahnuté koronavírusom, v roku 2017 stratili významné daňové príjmy (1,5 miliardy USD a 1 miliarda USD), ktoré smerovali do Holandska. Sentiment v Taliansku sa nedávno obrátil proti Holandsku po tom, čo Holanďania odmietli zdieľať finančnú solidaritu s Talianskom v boji proti kronavírusu. Návrh zaradiť Holandsko do zoznamu daňových rajov by mohlo byť populárnym protiopatrením, píše politico.
Lepším riešením tohto problému by bolo zavedenie podávania správ podľa jednotlivých krajín. To by investorom a vláde umožnilo presne zistiť, kde spoločnosť obchoduje, kde zaparkuje svoje zisky a kde a aké dane skutočne platí. Vzhľadom na to, že účtovníctvo má medzinárodné štandardy a väčšina veľkých spoločností je predmetom auditu jednej z audítorských spoločností veľkej štvorky, malo by sa to relatívne ľahko implementovať. V súčasnosti majú len daňové úrady úplný prehľad o tom, kde nadnárodné spoločnosti platia svoje dane. „Zverejnenie týchto správ o jednotlivých krajinách by zvýšilo tlak zo strany akcionárov a verejnosti na zamedzenie prepájania podnikových štruktúr s daňovými rajmi. Rovnako ako sa to stalo s bankami po finančnej kríze,“ vysvetľuje Chiara Putaturová, poradkyňa pre daňovú politiku EU v Oxfam.
Bohužiaľ, stále máme dostatok dôkazov, napríklad pri vytváraní privatizovaných medzinárodných účtovných štandardov alebo dominancii veľkej štvorky globálnych účtovných firiem, ako je účtovná prax vysoko politickou záležitosťou. A nakoľko odráža silné firemné záujmy. Výsledkom je, že čoraz viac daňového zaťaženia pripadá na bežných ľudí, ktorí majú menšiu moc a teda aj menší vplyv na svoje daňové povinnosti.
Dnes, v čase hlbokej hospodárskej krízy, sa mnoho nadnárodných spoločností spolieha na štátnu pomoc. Je to pravý čas kedy sa naskytla jedinečnú príležitosť zmeniť podnikanie ako ho poznáme. Firmy sa ocitli v ťažkostiach a čakajú pomoc od štátu, takže vlády teraz môžu chcieť, aby sa peniaze neposkytli bez podmienok. Medzi takéto podmienky môže patriť napríklad požiadavka, aby firma nemala dcérsku spoločnosť v daňovom raji, aby bola transparentná čo sa týka dosiahnutých ziskov v každej krajine. Väčšia otvorenosť spolu so záväzkom platiť spravodlivé dane v krajinách, v ktorých sa príjmy dosahujú.
Takáto zmena si vyžaduje skutočnú globálnu spoluprácu v daňových záležitostiach. Vzájomná konkurenčná súťaž krajín vo výbere daní by už nemala tolerovať. V stávke je toho veľa, pracovné miesta, dôchodky, vzdelávanie a zdravotná starostlivosť pre občanov v každej krajine.
