oPeniazoch.sk, AIER Foto:getty images
Veľkosť štátu sa nemeria podľa toho, koľko dokáže vláda v súčasnosti vybrať na daniach, ale podľa toho, koľko utráca. Sú to nepriame platby vo forme inflácia alebo vo forme pôžičiek. Skutočným problémom je udržať vládne výdavky ako zlomok príjmu, len tak sa môžeme prestať báť dlhu.
Menej štátu znamená aj hľadať spôsoby, ako výrazne znížiť vládne výdavky a znížiť ich v záujme hospodárskeho rastu a prosperity. Reforma, ktorá by pomohla vrátiť súčasné programy ich pôvodnému zámeru. Ukončiť prerozdeľovanie od mladých k starým, či relatívne chudobných k relatívne bohatým. Ale ani sebelepšia významná reforma by sa nedostala k jadru skutočného problému. Lepšou a inšpiratívnejšou výzvou je ponúknuť víziu toho, čo by svet s oveľa nižšími vládnymi výdavkami umožnil z hľadiska prosperity ľudí, a následne definovať všetky potrebné kroky, aby sme sa tam dostali.
Nie je to tak, že v boji o menšie vládne výdavky neexistujú žiadne inovácie. Po finančnej kríze si mnohé štáty začali uvedomovať fiškálne nebezpečenstvo, keď vládne deficity a úroveň dlhu nekontrolovane stúpali. Mnoho výskumného úsilia vedcov naprieč think tankami a univerzitami sa zameralo na pochopenie účinkov štátneho dlhu a daní na hospodársky rast.
Objavili sa mnohé otázky, ako napríklad či by sa nedalo požadovať zníženie budúcich výdavkov na programy, ktoré vytvárajú najviac dlhu, namiesto zastropovania dlhu. Alebo ako by sa mali úsporné opatrenia znižovať dlh, a aký je vplyv dlhu na ekonomický rast. Ekonómovia pochopili vplyv vládnych výdavkov na ekonomický rast ale len veľmi málo sa vie o vplyve štátneho dlhu na ekonomiku. V tomto smere bol prelomový výskum Carmen Reinhartovej a Kena Rogoffa. Ich údaje ukázali, že v krajinách s úrovňou dlhu k HDP vyššou ako 90 % došlo k zníženiu hospodárskeho rastu. Toto zistenie iniciovalo veľké množstvo nových výskumov, pričom všetky sa snažili zistiť, či je štúdia dvojice Reinhartová-Rogoff správna.
Ako sa často stáva, niektoré modely potvrdzujú zistenia Reinhartovej a Rogoffa, zatiaľ čo iné tvrdia opak. Ku dnešnému dňu nejestvuje v tomto smere zhoda. Medzitým ale vládne výdavky naďalej rastú, neberú sa do úvahy ich účinky na rast. Od svojej prvej publikovanej akademickej práce v roku 1949, nasadil laureát Nobelovej ceny James Buchanan realistickejší pohľad na všetky veci týkajúce sa vlády, a to vrátane výdavkov. Vedci v priebehu rokov študovali vplyv výdavkov na obranu a infraštruktúru na hospodársky rast a aj mnoho ďalších dôležitých otázok, ktoré ukázali, že tvrdenia o sile vládnych výdavkov, ktoré vzniesli tí, ktorí by boli najradšej, aby bola suma čo najvyššia, sú často naivné a zavádzajúce.
Systematickejšie načrtnutie odhaľuje niekoľko rozmerov nákladov na samotné výdavky, nielen ich zlyhanie pri poskytovaní stimulov alebo oživenia. Dobrým príkladom je dokument z Harvard Business School, podľa ktorého vládne výdavky spôsobujú vo firemnom sektore skôr scvrknutie ako rast. Inými slovami, viac vládnych výdavkov spôsobuje, že sa súkromný sektor zmenšuje, čo je presne opačný účinok ako zamýšľaný výsledok.
Buchanan bol priekopníkom myšlienky, že kľúčom k riadeniu vládnych výdavkov a obmedzovaniu vládnych pôžičiek je súbor zdravých fiškálnych pravidiel. Jeho rozsiahly súbor prác ukazuje, že fiškálne pravidlá teoreticky presadzujúce rozpočtové obmedzenia sú vkladané do rúk politikov. Keď sa čoraz viac začali chápať základné štruktúry chronických rozpočtových deficitov, viac a viac krajín prijalo fiškálne pravidlá s cieľom obmedziť možnosti zásahu tvorcov politiky a začali presadzovť demokratickú správu vecí verejných.
Najzaujímavejšia otázka zostáva stále nezodpovedaná. Ak sú samotné rozpočtové pravidlá produktmi rovnakých politických tlakov a výsledkov volieb, ktoré vedú k rastúcemu dlhu a deficitom, ako môžeme prinútiť politikov, aby v prvom rade prijali prísnejšie a záväznejšie pravidlá?
Je toho viac, čo by sme mohli urobiť, aby sme sa nevzdali v boji proti rastu vládnych výdavkov. Nedokážeme povedať, či sa niečo zmení, len to, že by sme nemali prestať bojovať.
Autorkou je ekonómka Veronique de Rugyová, výskumná pracovníčka Mercatus Center na George Mason University.
