oPeniazoch.sk, QZ Foto: The New York Public Library;getty images;YT/Hikayesi Ne?
Najskôr Argentína, potom Turecko. Ďalšia krajina, ktorá čelí finančnej kríze, kvôli nebezpečnej závislosti na pôžičkách v dolároch a iných cudzích menách.
Ku koncu roka 2017 mali firmy na rozvíjajúcich sa trhoch dlh 3,7 bilióna dolárov, čo je takmer dvojnásobok ich dlžnej sumy z roku 2008, vyplýva to z údajov Banky pre medzinárodné zúčtovanie. Ukazujú sa analógie s ázijskou finančnou krízou v roku 1997 a mexickou "tequilovou" krízou v roku 1994, ale korene krízy na rozvíjajúcich sa trhoch treba hľadať hlbšie v histórii. Európa začiatkom 18. storočia, hneď po skončení napoleonských vojen. Finančné podmienky a inovácie, ktoré viedli k prvej skutočne globálnej kríze v roku 1825, sú v mnohých ohľadoch podobné podmienkam, ktoré doviedli Turecko a Argentínu do ich súčasnej neistej situácie.
Francúzsko, rok 1815. Anglické a pruské armády prekvapili Napoleona rozhodujúcou porážkou pri Waterloo. Francúzsko zrazu dlhuje veľkej časti Európy celkom dosť peňazí, víťazi to vyčíslili na 700 miliónov frankov, ktoré krajina má vyplatiť v najbližších piatich rokoch, čo sa rovná približne 20 % ročného HDP Francúzska. Dosť náročné pre Francúzsko, ktorého vojnová pokladnica bola prakticky prázdna. Krajina prišla aj o dôveryhodnosť, na základe skúseností z predchádzajúcich štátnych dlhov. Musela si požičať, nájsť investorov, ktorí budú ochotní prevziať riziko. Vláda bola v roku 1816 nútená vydávať krátkodobé štátne dlhopisy s úrokom 12 %. Krok, ktorý nakoniec nielen pomohol verejným financiám, ale mal aj oveľa väčšie globálne dôsledky. Neočakávané zahraničné nadšenie pre francúzske dlhopisy predané na zaplatenie vojnových dlhov vytvorilo bezprostredný nárast likvidity. Podstatnú zložku toho, čo sa čoskoro zmenilo na prvý globálny úverový boom.
Do dlhopisov investoval aj jeden z najvplyvnejších svetových finančníkov, Alexander Baring, štátne dlhopisy potom predal investorom prostredníctvom sekundárneho trhu. Výnosy z vojenských dlhopisov Francúzska dosiahli úročenie 8-9 %. Ale vzhľadom na to, že za obchodom stála dôvera značky Baring, európska verejnosť sa rozhodla investovať. Posledný z týchto úverov vedený Baring Brothers v roku 1818 dosiahol 67 % z ceny nominálnej hodnoty. Do roku 1821 sa táto emisia obchodovala na 87 %; do dvoch rokov dosiahla 90 % (čo znamená výnos 5,6 %). To spôsobilo, že pre Francúzsko bolo stále lacnejšie vydávať dlhy. Postupne sa zmenila aj štruktúra investorov. V prvej tranži bolo vo Francúzsku kúpených približne tri pätiny dlhu, zvyšok v Londýne a Amsterdame. Nakoniec sa až približne jedna tretina pôžičiek vydaných v roku 1817 vo výške 300 miliónov frankov obchodovala v Londýne.
Prusko vedelo, že francúzske platby na odškodnenie sú už na ceste, ale jeho hospodárstvo ešte stále pustošila vojna, preto chcelo peniaze čo najskôr. Najali si známu banku Rothschild, so sídlom vo Frankfurte, aby ju poverila emisiou dlhopisov v hodnote 20 miliónov pruských talerov. Štruktúra emisie dlhopisov, ktorú navrhol Nathan Rothschild, navždy zmenila globálne financie. Časť bola nie v pruskej mene, ale v librách, v dominantnej mene tej éry. To eliminovalo riziko výmenných kurzov pre britských investorov. Dlhopis bol vydaný prirodzene v Londýne, ale aj v ďalších významných finančných centrách vo Frankfurte, Berlíne, Hamburgu, Amsterdame a vo Viedni. Rothschild tiež presvedčil pruskú vládu, aby uvítala platby od investorov v ktorejkoľvek Rothschildovej pobočke – inými slovami, nielen v Londýne, ale v celej Európe. To znížilo náklady a komplikácie pre zahraničných investorov. Táto zámerná anglikánizácia zahraničného úveru predstavovala významný krok smerom k vytvoreniu úplne medzinárodného trhu s dlhopismi. Počas niekoľkých rokov sa z roztriešteného európskeho finančného trhu začal utvárať čoraz globalizovanejší systém.
Tak, ako tieto finančné inovácie prehĺbili kapitálové prepojenie celej Európy, britská finančná reforma a jej rastúce zásoby drahých kovov, stále potrebovali viac a viac nových peňazí. Najskôr to bolo refinancovanie dlhopisov, ako hotovostná injekcia centrálnej banky prostredníctvom nákupu na otvorenom trhu. Tým sa uvoľnili finančné prostriedky na rizikové investície. Zároveň koniec vojny dramaticky znížil vojenské výdavky a oživil obchod, čo spôsobilo, že zlaté rezervy Bank of England sa rozšírili o britskú peňažnú základňu.
Okrem toho britský parlament v roku 1822 vyčlenil provinčné banky, ktoré mohli vydávať peniaze. Výsledkom bol nárast úverov pre britských investorov, čo spôsobilo väčšie špekulácie najmä v oblasti pozemkov ale aj iných aktív. A keďže tieto boli použité ako zábezpeka na ešte väčšiu pôžičku, celý proces priniesol ešte viac nových peňazí do systému. Investičné príležitosti sa ale v Európe míňali, všetok tento mimoriadny kapitál musel niekam inam. Rovnako ako pri všetkých obdobiach intenzívnejšej globalizácie, aj teraz prevládal optimizmus, posilnený radikálnymi skokmi v oblsti komunikácie, priemyslu a dopravy. Pokrok otváral nové kúty sveta pre svetový obchod a kapitál.
Zďaleka najväčšími miláčikmi európskych, najmä britských investorov, boli krajiny Latinskej Ameriky, ktoré ponúkajú oveľa vyššie výnosy než 4 % z britského dlhu. Geopolitické faktory zmenili Britov na býkov na rozvíjajúcich sa trhoch. Nezávislosť Latinskej Ameriky od Španielska sľubovala liberálne riadenie a prehĺbenie obchodných modelov, ktoré by zachovali nadvládu Anglicka nad čoraz integrovanejšou svetovou ekonomikou.
Latinsko-americký dlhový boom sa začal v roku 1822, masívnou pôžičkou pre Kolumbiu, ktorú novinári a investiční poradcovia označovali ako ďalšie USA. Ďalšími problémami boli dlhopisy v Čile, Peru, Mexiku, Brazílii, Guatemale. Latinskoamerická dlhová horúčka úplne opantala európskych investorov, ktorí neváhali nakúpiť dlhopisy ponúkané kráľovstvom Poyais, osamelou škótskou kolóniou, vo výške 200 000 libier. Poyské dlhopisy sa rýchlo zobchodovali, kým si investori nevšimli, že kráľovstvo v skutočnosti ani neexistuje.
Globálna investičná horúčka sa už neobmedzovala len na Latinskú Ameriku (skutočnú alebo vymyslenú), ale zahŕňala aj Dánsko, Grécko, Portugalsko, Rakúsko a Rusko. Všetci mali obrovské problémy so štátnymi dlhopismi. V období lacných peňazí nik nevidel riziko, ale keď sa začalo sprísňovať, strach sa rýchlo vrátil.
Tak, ako kapitál tiekol z Británie na rozvíjajúce sa trhy, zlaté rezervy Bank of England sa dramaticky zmenšili, klesli zo 14 miliónov libier v roku 1824 na 2 milióny libier koncom roka 1825. Aby sa zastavil odliv a obnovili rezervy, banka zvýšila sadzby. Náhly nárast výpožičných nákladov najprv zasiahol britský bankový systém. Kolaps dvoch londýnskych bánk v decembri 1825 vyvolal paniku, čo spôsobilo, že run zasiahol ešte viac bánk, pretože vkladatelia stiahli svoje peniaze. Dopyt po pôžičkách zmizol. Stačilo zopár mesiacov a kríza sa rozšírila do celej Európy, kvôli nedostatku likvidity. Cez nové transatlantické finančné prepojenia zasiahli európske problémy aj Latinskú Ameriku. Do roku 1829 každý latinskoamerická krajina s výnimkou Brazílie skolabovala.
Celosvetový vplyv post-napoleonských vojnových pôžičiek bol dôvod, prečo ich nemecký filozof Friedrich Engels označil za "prvú všeobecnú krízu" medzinárodných ekonomických rozmerov a poznamenal, že odteraz každých desať alebo dvadsať rokov, budú podobné paniky strpčovať život obyvateľom planéty. A skutočne. Skoro o dve storočia neskôr, sa toho veľa nezmenilo. Pri pohľade na katastrofu z roku 1825 a ďalších desiatok, ktoré po nej nasledovali, dokážeme rozlišovať len dva typy globálnych finančných kríz. Jedným typom sú tie, ktoré zasiahli uprostred globalizačného cyklu, keď sú medzinárodné finančné centrá ešte stále v procese podpory likvidity. Tieto typy finančných kríz sú dramatické, ale zriedka kedy sú katastrofálne. Vďaka stálemu globálnemu dopytu po veľkých dlhoch sú finančné dopady len dočasné a trhy sa rýchlo obnovia.
Potom existujú tie, ktoré vyústili na konci globalizačného cyklu, kvôli náhlemu nedostatku kapitálu. Tieto dlhodobé problémy s nedostatkom likvidity sú tie, ktoré v nadchádzajúcich rokoch spôsobia zničenie miestnych ekonomík a ochromia globálny rast. Dnes sme svedkami súmraku éry jednoduchých peňazí a zúrivej finančnej globalizácie. Argentína a Turecko sú príkladom. Dokáže sa kríza z týchto krajín rozšíriť aj inam? Možno nie. Pomalé sprísňovanie monetárnej politiky zo strany USA poskytlo lídrom na rozvíjajúcich sa trhoch dostatok času na vybudovanie rezerv, aby sa nemuseli v tak veľkej miere spoliehať na štátny dlh denominovaný v dolároch a zmiernili svoje rozpočtové deficity. Vezmime si ale ponaučenia z histórie. Čím hlbšie sú ich vzťahy s globálnymi finančnými centrami, tým menej dokážu menšie krajiny mať pod kontrolou svoje vlastné menové systémy. To ale znamená, že môže dôjsť k ďalším nepríjemnostiam.
