Práca ako nutné zlo: Súkromie nie je vždy prednejšie než zarábanie peňazí

, QZ;bloomberg Foto:getty images

Technológie okupujú naše životy. Vďaka nim dokážeme reagovať na rôzne statusy aj o polnoci, alebo pracovať z domu počas víkendov. Koncept rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom sa stáva mýtusom, naopak trendom je trvalá produktivita.

Rovnováha medzi pracovným a súkromným životom je o sebarealizácii v práci. Vedie k vyššej vnútornej harmónii, prácu nepovažujeme za nutné zlo, ale za súčasť osobného rozvoja a uplatnenia sa.  Lenže práca sa stala neosobnou, všetci sa pozerajú len na výkon aj keď ste už na hranici svojich možností. Ste buď pod neustálym stresom, pretože ste sa prepracovali na vysokú pozíciu, alebo vás napĺňa pocit sklamania, pretože sa vám nepodarilo poskočiť na kariérnom rebríčku. Príde čas, keď si poviete, že predsa rodina a súkromie sú pre vás dôležitejšie než nejaká práca a s tým spojené zarábanie peňazí.

K názoru, že plnohodnotná rovnováha medzi pracovným a súkromným životom už jednoducho nie je možná, sa prikláňajú aj odborníci. Mali by sme sa čo najskôr naučiť správne si veci rozdeliť, to sa ale ľahšie povie, ako urobí. A čo tí z nás, pre ktorých je práca aj ich život? Zatiaľ čo mnohí ľudia sa sťažujú ak musia pracovať aj cez víkendy, niektorí z nás na tom nevidia nič zlé. Bolo by jednoduché na základe toho urobiť delenie na lenivých a usilovných. V skutočnosti je kľúčom k rovnováhe medzi osobným a profesionálnym životom pochopenie rozdielov medzi týmito typmi osobností a rešpektovaním ich rozdielnych potrieb.

"Milujem svoju prácu. Už na vysokej škole sa moji spolubývajúci sťažovali, že som sa nezúčastňoval ich večierkov, pretože som bol príliš zaneprázdnený písaním úloh. Predtým ako som stretol svoju  manželku, som si zábavu cez sobotu predstavoval tak, že bude pracovať od 7:00 do 21:00. A myšlienka, že by som neodpovedal na jediný e-mail mi spôsoboval fyzickú bolesť. Bol som označený za workoholika, je to tak zlé? A ak áno, mali by som si nastaviť viac hraníc medzi prácou a súkromným životom? "

Podľa Nancy Rothbardovej z Wharton School of the University of Pennsylvania, to v prípade opísanom vyššie nie je až tak hrozné, nehrozí ani prípadné vyhorenie. Ide o klasického "angažovaného workoholika", čo nie je to isté ako "nešťastný workoholik", ktorému podľa Rothbardovej výskumu hrozí zvýšené riziko kardiovaskulárnych ochorení a cukrovky. Ľudia, ktorí milujú svoju prácu, pretože v nej vidia určitý význam, majú tendenciu byť chránení pred týmito rizikami, hovorí Rothbardová. Nepotrebujú sa nevyhnutne "zotavovať" z o svojho pracovného nasadenia, nepotrebujú byť cez víkend úplne odpojení. Práca je pre nich radosť. "Je to ako by ste mali ísť do kina a potom sa z toho zotaviť. Prečo by si ste niečo také robil? Pôjdete do kina, pretože sa chcete zabaviť." Ale pre nás ostatných sú voľné víkendy, či dovolenky, absolútne nevyhnutné.

Rothbardová začala po vysokej škole skúmať rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom a uvedomila si, že ľudia majú nesmierne odlišné názory na to, či rovnováha pracovného života so súkromným je pozitívne alebo negatívne. V tejto súvislosti ponúka delenie na dve množiny ľudí. Zainteresovaných workoholikov označuje za "integrátorov". Sú to ľudia, ktorí radi miešajú pracovný život so súkromným. V súkromnom podnikaní sú účtovné otázky každodennou témou konverzácie, prechod z rodinnej témy na pracovnú je podľa nej v takomto prípade rovnako prirodzená ako dýchanie. Druhá  množiny sú "segmentátori", ľudia, ktorí uprednostňujú veľmi jasné hranice medzi prácou a životom. Miešanie týchto dvoch oblastí považujú za nevhodné alebo rušivé. Rothbardová poznamenáva, že sa stretla už aj s tým, že ľudia  majú oddelené zväzky kľúčov pre prácu a pre domácnosť, alebo tí extrémnejší, nemajú vo svojej kancelárii ani fotografie svojej rodiny.

"S niečim podobným som sa stretla v prípade istého hasiča. Keď sa po šichte vrátil domov, nosil výhradne žabky, pretože čižmy z práce doma jednoducho ani nechcel vidieť. Kým sa neosprchoval a nezmenil si oblečenie, sa ani nedotkol svojich detí a svojej manželky. Úplne sa chcel fyzicky oddeliť od práce, až keď sa cítil čistý dokázal vstúpiť do domácnosti. Bolo to úplne symbolické. Pred tým, ako vstúpi do posvätnosti svojho domova, chcel úplne zabudnúť na svoju ťažkú prácu."

Treba si však uvedomiť, že ani integrátor, ani segmentátor nie sú lepší ako ostatní, podľa Rothbardovej je dôležitejšie, aby sa včas zistilo, do ktorého spektra zamestnanec zapadá a čo najúčinnejšie využiť jeho individuálne silné stránky a zároveň sa vyhnúť zbytočnému napätiu.

Nie je to tak, že by segmentátor nútil iných, aby si podobne oddelili prácu skôr vnímajú ochotu integrátora skĺbiť prácu so svojim súkromným životom za niečo obťažujúce. Rothbardovej štúdia dokazuje, že integrátori akceptujú viac segmentátorov ako naopak. Čo je však dôležitejšie, identita človeka ako integrátora alebo segmentátora nie je pevne určená.

Vzhľadom na to, nakoľko technológie zasahujú do nášho pracovného života, všetci sme tlačení do skupiny integrátorov. Preto by sme mali premýšľať o tom, ako si vytvoriť nejaké podoby hraníc, ktoré nás prirodzene vrátia k segmentátorom.

Súvisiace články

Aktuálne správy