oPeniazoch.sk, Financial Sense Foto: TASR/AP;Michal Svítok
Ľudia to nesprávajú racionálne, a to nielen v ekonomických situáciách. Racionálne sa ale často nesprávajú ani tvorcovia hospodárskej politiky. Na to, akými behaviorálnymi predsudkami trpia centrálni bankári sa pozrel server Financial Sense.
Nadmerná sebadôvera (overconfidence bias)
Často úzko spojená s nadmerným optimizmom, ilúziou kontroly a ilúziou vedomostí. Nespočetné experimenty a výskum behaviorálnych ekonómov ukázali, že týmto systematickým skresleniam reality do istej miery podliehajú takmer všetci. Myslieť si, že väčšinu vecí vieme, prípadne dokážeme lepšie odhadnúť, než ostatní, je skrátka ľudstvu prirodzené. Avšak ak si to myslí niekto, kto svojimi krokmi ovplyvňuje vývoj celej ekonomiky, môže to mať vážnejší dopad. Financial Sense v tejto súvislosti zmieňuje fakt, že v rade vyspelých krajín si centrálne banky zadefinujú "cieľovú infláciu", ale len zriedkakedy sa do svojho "cieľa" trafia.
Kognitívna disonancia (cognitive dissonance)
Ďalší problém centrálnych bankárov, pojem pochádza z psychológie, pričom tradične označoval stav mysle, keď existuje rozpor medzi vnemom – typicky medzi vlastným postojom, názormi, vierou či znalosťami – a medzi skutočným stavom vecí. S tým tiež súvisí tzv. skreslenie slúžiace sebe (self-serving bias), ktoré nás núti interpretovať informácie tak, aby slúžili našim vlastným záujmom. Centrálni bankári tak majú tendenciu vysvetľovať dopady svojej menovej politiky v súlade so svojím presvedčením, avšak trochu protichodne s častým používaním výrazov typu "na jednej strane …, avšak na strane druhej.“
Averzia k stratám
Podľa prospektovej teórie platí, že ľudia trpia nielen averziou k riziku, ale takisto aj averziou k stratám. To ústi do stavu, že na zisky a straty sa ľudská myseľ pozerá z iného uhla. Oproti status quo sú straty vnímané ako výrazne vyššia strata úžitku, než aký by mal prínos ekvivalentný zisk. Špecifický tvar úžitkovej funkcie v prospektovej teórii, ktorá je v oblasti ziskov konkávna a v oblasti strát konvexná, ľudí vedie k tomu, že aby sa zbavili strát, sú ochotní riskovať ešte viac, čo paradoxne môže viesť ešte k vyšším stratám.
Do týchto strát pritom zahŕňajú aj utopené náklady (sunk costs), teda náklady, ktoré už boli v minulosti vynaložené a nedajú sa získať späť, a teda by pri rozhodovaní nemali byť brané do úvahy. Centrálni bankári ich do svojich kalkulácií často zahŕňajú, a preto aj často pokračujú v politike, ktorá nenesie očakávané pozitíva. Kvôli spomínanému skresleniu slúžiace sebe potom majú sklon obhajovať svoje rozhodnutia, aj keď sa ukážu ako nesprávne. Ak by priznali chybu, prišli by o svoju reputáciu.
Bias spätného pohľadu (hindsight bias)
Často môžeme počuť, ako sa centrálni bankári, ale aj bývalí a súčasní politici, obviňujú z rady omylov a zlých rozhodnutí, pričom sa nechávajú počuť, že na podobnú situáciu by reagovali lepšie. Za tým sa skrýva tzv. bias spätného pohľadu (hindsight bias), podľa ktorého sa ľudia často ex-post domnievajú, že vzniknuté udalosti by bolo možné ľahko predvídať. S tým opäť súvisí skreslenie slúžiace sebe, kvôli ktorému používajú ľudia pre hodnotenie ostatných celkom iné meradlo ako pre hodnotenie seba. Kým svoje úspechy považujú za dôsledok svojich schopností, znalostí a intuície, neúspechy zhadzujú na náhodu či smolu. Pri hodnotení krokov ostatných sa z nich stávajú nemilosrdní sudcovia.
