Reuters: Kroky USA vždy vyvolávali prehnanú reakciu Ruska

Diskusia 25  
Reuters: Kroky USA vždy vyvolávali prehnanú reakciu Ruska
Zdroj: ČTK Foto SITA

10. 5. 2014 - V septembri 2001, keď boli Spojené štáty otrasené teroristickými útokmi, ruský prezident Vladimir Putin podporil inváziu USA do Afganistanu spôsobom, ktorý by bol za čias studenej vojny nepredstaviteľný. Onedlho po tom ale Američania oznámili, že v Európe vybudujú protiraketový štít, čo Rusov pobúrilo.

Vzťahy Washingtonu a Moskvy majú od tej doby rovnakú dynamiku a odráža sa to aj na terajšej kríze na Ukrajine. Americké kroky, niekedy úmyselné a inokedy nie, vyvolávajú prehnanú reakciu od ublíženého Putina, napísala agentúra Reuters.

Ruský prezident po 11. septembri súhlasil, že americké lietadlá s humanitárnou pomocou môžu lietať cez ruský vzdušný priestor. Tiež umožnil americkej armáde využívať letecké základne v bývalých sovietskych republikách v strednej Ázii a rozkázal svojim generálom, aby svojich amerických protivníkov informovali o sovietskej okupácii Afganistanu v 80. rokoch.

Keď Putin o dva mesiace neskôr navštívil prezidenta Georgea Busha na texaskom ranči, americký vodca o ňom vyhlásil, že ide "o lídra, ktorý zavedie nový štýl, je reformátorom a mužom, ktorý prispeje k tomu, aby bol svet mierumilovnejší tým, že bude úzko spolupracovať so Spojenými štátmi".



Na okamih to vyzeralo, že všetka nedôvera a antipatia z čias studenej vojny sa vytrácajú. Lenže o týždeň neskôr Bush oznámil, že Spojené štáty odstupujú od Zmluvy o protiraketovej obrane, aby mohli vo východnej Európe vybudovať systém, ktorý ochráni spojencov v NATO a americké základne pred iránskym raketovým útokom. V televíznom prejave vysielanom po celej krajine Putin potom varoval, že to môže podkopať úsilie o kontrolu zbrojenia. "Tento krok pre nás nie je prekvapením," povedal vtedy Putin. "Domnievame sa ale, že ide o chybné rozhodnutie."

Teraz rozmiestnili Rusi desiatky tisíc vojakov pozdĺž hranice s Ukrajinou a Putin sa snaží zmariť, ako to Kremeľ nazýva, americký plán nechať Rusko obkľúčiť nepriateľsky zameranými susedmi. Podľa expertov ruský vodca taktiež presadzuje takzvaný putinizmus, čo je konzervatívna, ultranacionalistická forma štátneho kapitalizmu, a podľa neho globálna alternatíva k západnej demokracii.

Podľa niektorých amerických predstaviteľov sa v správaní Spojených štátov tiež odráža to, že neboli schopní uznať to, že aj keď Sovietsky zväz ako ideologický nepriateľ už neexistuje, tak Rusko zostáva veľmocou, ktorej je potrebné venovať rovnakú zahraničnopolitickú pozornosť ako napríklad Číne a ostatným veľkým krajinám. "Nemyslím si, že sme im skutočne venovali pozornosť," hovorí James F. Collins, ktorý bol koncom 90. rokov americkým veľvyslancom v Moskve. Bilaterálne vzťahy podľa neho neboli považované za príliš dôležité.

Nikdy nič nenaznačovalo tomu, že Putin bude jednoduchým partnerom. Je ruským nacionalistom s autoritárskymi sklonmi, ktorý v sebe skrýva, rovnako ako jeho ruskí predchodcovia po dlhé stáročia, hlbokú nedôveru k Západu, hovoria niektorí americkí činitelia. Svoj názor na svet si sformoval najmä za studenej vojny, kedy bol dôstojníkom KGB, a potom ako vládny činiteľ v chaotickom postsovietskom Rusku 90. rokov. Toto obdobie Putin aj mnoho ďalších Rusov vidí ako obdobie, kedy Spojené štáty opakovane využívali ruské slabosti.

Od chvíle, kedy sa stal ruským prezidentom v roku 2000, vytýčil si za svoj ​​hlavný cieľ obnovenie ruskej sily a tradičnej sféry vplyvu. Upevnil si tiež moc, systematicky potláča odpor a využíva dodávky energie ako "ekonomický obušok" voči susedom Ruska. Pomocou vysokých cien ropy a ruským vetom v Bezpečnostnej rade OSN potom Putin doviedol k dokonalosti umenie provokovať amerických  prezidentov a niekedy aj zabrániť americkej politike.

Úradníci z administratívy prezidenta Busha aj Baracka Obamu vraj spočiatku precenili oblasti, v ktorých môžu s Putinom potenciálne spolupracovať. Potom Washington kombináciou prehnanej  sebadôvery, nedostatočnej pozornosti, ale aj občasnej nemotornosti, roztočil zostupnú špirálu vzťahov s Moskvou.

Kamarátstvo Busha a Putina po roku 2001 stroskotalo na kľúčovom spore: vzťahu Ruska k jeho susedom. V novembri 2002 Bush podporil pozvánku NATO, aby sedem krajín vrátane bývalých sovietskych republík Estónska, Litvy a Lotyšska začalo rozhovory o členstve v Severoatlantickej aliancii. V roku 2004 týchto sedem krajín do NATO vstúpilo. Putin aj iní ruskí predstavitelia sa vtedy pýtali, prečo sa NATO neustále rozširuje, keď nepriateľ, kvôli ktorému vzniklo, teda Sovietsky zväz, už prestal existovať. A pýtali sa tiež, čo bude rozšírené NATO robiť s novými hrozbami, ako sú terorizmus a zbrojenie.

Podľa Thomasa E. Grahama, ktorý mal v Bushovej administratíve na starosti Rusko, sa malo vynaložiť viac úsilia na vytvorenie novej postsovietskej európskej bezpečnostnej štruktúry, ktorá by nahradila NATO a zahŕňala by aj Rusko. "Mali sme sa usilovať a mali by sme sa usilovať aj naďalej o bezpečnostnú štruktúru, ktorá stojí na troch pilieroch: Spojených štátoch, viac či menej jednotnej Európe a Rusku," hovorí Graham. "Naša politika nikdy neotestovala Putina, či je naozaj pre iný typ vzťahov."

Ale viceprezident Dick Cheney, senátor John McCain a ďalší konzervatívci, rovnako ako jastraby medzi demokratmi, zostávali vždy vzhľadom k Rusku podozrievaví. Tvrdili, že Moskva nemôže získať právo veta nad rozhodovaním, ktoré krajiny môžu do NATO vstúpiť a ktoré nie.

Ďalšie zásadné spory medzi Bushom a Putinom súvisel s demokraciou. To, čo Bush a iní americkí predstavitelia považovali za šírenie demokracie v bývalom sovietskom bloku, Putin označoval ako proamerické zmeny režimov. Americká invázia do Iraku v roku 2003 bez súhlasu OSN a cez odpor Francúzska, Nemecka a Ruska, bola pre Putina zlomovým bodom. Vyhlásil, že vojna zmenila americké tvrdenia o podpore demokracie v zahraničí a o dodržiavaní medzinárodného práva na výsmech.

Putin bol vždy tiež veľmi skeptický, pokiaľ ide o americké snahy podporovať demokraciu v bývalom sovietskom bloku, kde americké ministerstvo zahraničia a neziskové organizácie usporadúvali rôzne školenia a poskytovali peniaze miestnym organizáciám podporujúcim občiansku spoločnosť. Vo svojich príhovoroch ruský prezident obviňoval Spojené štáty zo zasahovania.

Na konci roka 2003 viedli pouličné protesty v bývalej sovietskej republike Gruzínsku k zvoleniu prozápadného vodcu. O štyri mesiace neskôr oranžová revolúcia vyniesla do kresla prozápadného vodcu aj na Ukrajine. Podľa vysokých amerických predstaviteľov Putin vývoj v oboch krajinách označil za sprisahanie podporované Američanmi a pľuvanec do tváre Rusku len krátko po tom, čo USA pomohlo v Afganistane.

Reuters: Kroky USA vždy vyvolávali prehnanú reakciu Ruska

Podľa Thomasa E. Grahama dávala Bushova administratíva najavo drobnými ale výrečným gestami najavo, že ostatné krajiny, najmä Irak, majú prednosť pred bilaterálnymi vzťahmi s Moskvou. V roku 2006 napríklad Biely dom žiadal Kremeľ o povolenie, aby mohlo Bushovo lietadlo v Moskve dotankovať počas cesty na ázijsko - pacifický summit. Už dopredu ale dal najavo, že sa Bush nechce stretnúť s Putinom, ktorého uvidí na nadchádzajúcom summite.

Potom, čo sa ruskí diplomati sťažovali, Graham bol vyslaný do Moskvy, aby zistil, či Putin po stretnutí skutočne túži a dal najavo, že v prípade konania schôdzky v nej nepôjde o žiadne podstatné témy. Nakoniec sa obaja prezidenti stretli a dohodli sa na tom, že ich podriadení budú pracovať na balíku o nešírení jadrových zbraní."Keď prišiel ruský tím do Washingtonu v decembri 2006, na pomerne vysokej úrovni... nemali sme im čo ponúknuť," opísal Graham. "Nemali sme čas nad tým premýšľať. Stále sme sa ešte sústredili na Irak," dodal.

Moskva tak podľa neho získala pocit, že ju Bushova administratíva prehliada. "V prvých rokoch Bushovej vlády sme premeškali niekoľko príležitostí, kedy sa veci mohli naštartovať inak," myslí si Graham. "Neskôr niektoré z našich krokov, či už úmyselné alebo nie, vysielali do Moskvy jasnú správu, že nás nezaujíma."

Bushov vzťah s Putinom sa definitívne rozpadol v roku 2008. Vo februári Kosovo s podporou Spojených štátov jednostranne vyhlásilo nezávislosť od Srbska, čo bol krok, ktorý sa Rusko, ako dlhoročný stúpenec Belehradu snažilo diplomaticky blokovať viac než desaťročie. V apríli potom Bush na summite NATO v Bukurešti získal podporu pre výstavbu protiraketového štítu vo východnej Európe.

Bush vtedy tiež vyzval NATO, aby Ukrajinu a Gruzínsko zaradila do takzvaného Akčného plánu členstva, ktorý je jedným z formálnych predstupňov na ceste k vstupu do aliancie. Francúzsko a Nemecko boli vtedy proti a varovali, že ďalšie rozširovanie NATO by vyvolalo agresívny postoj Ruska. Aliancia nakoniec vydala len vyhlásenie, že sa obe krajiny "stanú členmi NATO". Hrozilo však, že kompromis bude viesť k tomu, že na jednej strane popudí Moskvu a zároveň na druhej Kyjev ani Tbilisi nedostanú pevný prísľub budúceho vstupu do NATO.

To všetko podľa niektorých amerických predstaviteľov umocnilo v ruskom vodcovi pocit obete. "Všetky tri veci - nezávislosť Kosova, protiraketová obrana a rozhodnutia o rozšírení NATO, nastali v tesnom slede a vyvolali v ňom pocit, že ľudia Rusko využívajú," uviedol nemenovaný americký diplomat. V auguste roku 2008 Putin vrátil úder. Potom, čo Gruzínsko začalo ofenzívu, aby získalo naspäť kontrolu nad proruskou oblasťou Južné Osetsko, Putin začal vojenskú operáciu, ktorá viedla k ruskej kontrole nad Južným Osetskom a ďalšou separatistickou oblasťou, Abcházskom.

Bushova administratíva, ktorá sa angažovala v Iraku a Afganistane, verejne protestovala, ale odmietla v Gruzínsku vojensky zasiahnuť. Putin z toho vyšiel ako jasný víťaz a dosiahol svoj cieľ postaviť sa Západu.

Obama po svojom volebnom víťazstve v roku 2008 politiku voči Moskve významne revidoval. Hlavným architektom bol Michael McFaul, profesor Stanfordovej univerzity a hlasný zástanca väčšej demokracie v Rusku, ktorý nahradil v Rade národnej bezpečnosti Thomasa Grahama.

 

V nedávnom rozhovore McFaul vyhlásil, že keď Obamov tím skúmal zahraničnopolitické ciele predchádzajúcej administratívy, len málo z nich sa týkalo Ruska. Len jeden súvisel priamo s bilaterálnymi vzťahmi s Moskvou: nová zmluva o obmedzení jadrových zbraní. Výsledkom podľa McFaula bolo, že vzťahy s Ruskom boli považované za dôležité pri dosahovaní iných cieľov zahraničnej politiky, ale nie samy o osobe.

Nová Obamova stratégia bola založená na "resetovaní " vzťahov. V júli 2009 odcestoval Obama do Moskvy, aby tam s ňou začal.

V rozhovore pre agentúru AP pár dní pred odletom z Washingtonu sa vtedy Obama oprel do Putina, ktorý sa stal v roku 2008 ruským premiérom. Uviedol, že Spojené štáty si vytvárajú "veľmi dobré vzťahy" s mužom, ktorý Putina nahradil, s Dmitrijom Medvedevom. Putina tiež obvinil z toho, že má k vzťahom s Washingtonom prístup ešte z čias studenej vojny. "Myslím si, že Putin jednou nohou funguje v starých časoch a druhou v nových," povedal Obama.

V Moskve strávil americký prezident päť hodín s Medvedevom a len jednu s Putinom, ktorý bol aj ako premiér stále považovaný za skutočného vodcu krajiny. Po ich stretnutí Putin povedal, že americko - ruské vzťahy prešli rôznymi fázami. "Zažili sme obdobie, keď naše vzťahy prekvitali, ale aj fázu, kedy prevládla pochmúrna nálada a stagnácie," vyhlásil vtedy ruský premiér, zatiaľ čo Obama sedel len kúsok obďaleč.

Spočiatku sa resetovanie vzťahov celkom darilo. Počas Obamovej návštevy Moskva súhlasila, že umožní americkej armáde dopravovať vojenské zásoby do Afganistanu cez Rusko. V apríli 2010 podpísali USA a Rusko novú odzbrojovaciu dohodu START, ktorá mala viesť k zníženiu jadrových arzenálov. O niečo neskôr v rovnakom roku Rusko podporilo ekonomické sankcie OSN voči Iránu a zablokovalo dodávku ruského systému protivzdušnej obrany S - 300 do Teheránu.

Podľa expertov boli dva roky relatívnych "medových týždňov" medzi Moskvou a Washingtonom výsledkom práce Obamovej administratívy, ktorá sa snažila zapojiť Rusko do tém, kde existovali spoločné záujmy, ako je napríklad znižovanie počtu jadrových zbraní alebo boj proti terorizmu. Oblasti, ktoré boli predmetom sporu už za Bushovej administratívy, teda demokracia a ruskí susedia, sa takmer neriešili.

V roku 2012 bol Putin tretíkrát zvolený za prezidenta. Začal rozsiahlo potierať opozíciu a snažil sa opätovne centralizovať moc. McFaul, ktorý bol vtedy americkým veľvyslancom v Moskve, jeho kroky verejne kritizoval vo svojich prejavoch aj na Twitteri.

McFaul pripísal Putinovi zodpovednosť za zrútenie vzťahov medzi Washingtonom a Moskvou. Vraj ešte ako premiér opakovane odmietal pozvanie do americkej metropoly a po tom, čo sa stal opakovane prezidentom, odmietol ísť na rokovania skupiny G8 do Washingtonu.

McFaul, podobne ako diplomati z Bushovej éry, uviedol, že americký prezident nemôže vymeniť ruskú spoluprácu, napríklad pokiaľ ide o Irán, za americké mlčanie ohľadom demokracie v Rusku a tlaku Moskvy na jej susedov. "Nebudeme to robiť, ak by to znamenalo, že by sme to robili výmenou za našu obranu demokracie a ľudských práv," dodal McFaul.

 

V roku 2013 sa americko - ruské vzťahy ešte viac zhoršili. V júni Putin udelil azyl Edwardovi Snowdenovi, ktorý stál za vyzradením informácií o americkej výzvednej službe NSA. Obama na oplátku zrušil plánované jesenné stretnutie s Putinom v Moskve.

Vlani na jeseň začali demonštranti v Kyjeve požadovať, aby sa Ukrajina priblížila k Európskej únii. Obamova administratíva vtedy podporila plán priblížiť Kyjev k EÚ a vzdialiť ho od proruského ekonomického bloku vytvoreného Putinom. Ako v tejto súvislosti spomínajú mnohí kritici, bolo vtedy chybou nútiť Ukrajinu, aby si musela vybrať jednu stranu.

Podľa Jacka F. Matlocka, ktorý bol v rokoch 1987 až 1991 americkým veľvyslancom v Moskve, roky silnejúcich protestov vyvolali v Putinovi pocit, že Západ ho obkľučuje nepriateľskými susedmi. A po dlhé stáročia ruskí vodcovia považovali priateľskú Ukrajinu za životne dôležitú pre obranu Moskvy. "Skutočnou červenou čiarou bola vždy Ukrajina," hovorí Matlock. "Keď ich začnete dráždiť v najcitlivejšej oblasti, navyše týkajúcej sa ich bezpečnosti, dostane sa vám náležitej reakcie,“ dodal Matlock.

Podľa amerických expertov je kľúčové, aby USA vytvorili novú stratégiu voči Rusku, ktorá by nepripisovala terajšiu krízu len Putinovi. Podľa Matthewa Rojanskyho z Wilsonovho strediska démonizovanie Putina odráža trvajúcu neschopnosť amerických predstaviteľov rozpoznať moc, záujmy a dôležitosť Ruska. "Putin je odrazom Ruska," povedal Rojansky. "Podivná predstava, že Putin odíde a Rusko bude zrazu poddajné, je falošná."

Podľa Matlocka je dôležité, aby Washington a Moskva ukončili terajšiu prax, kedy po neopatrnom americkom kroku nasleduje prehnaná ruská reakcia. "Mnoho problémov v našich vzťahoch naozaj súvisí s tým, čo by som ja označil za nerozvážne americké kroky," myslí si Matlock. "Mnohé z nich neboli myslené, aby Rusku uškodili. Moskva ale často... reagovala prehnane," uzatvára.