oPeniazoch.sk, evonomics.com Foto: TASR/AP;thinkstock
Ak by sme chceli parafrázovali Marka Twaina: každý sa sťažuje na nerovnosť, ale nikto s tým nič nerobí.
Pohľady na "nerovnosť" sa zhodujú v tom, že čím viac je spoločnosť prosperujúca, tým viac prevláda rovnostárstvo. Pohľady sa ale do značnej miery líšia v tom, či chcete vidieť percento najbohatších ako skupinu inovatívnu, inteligentnú a kreatívnu, ktorej bohatstvo pomáha aj zvyšku spoločnosti, alebo skôr ako ich vidia velikáni klasickej ekonómie, ako najbohatšiu vrstvu obyvateľstva zloženú prevažne z rentierov, ktorí bohatstvo z 99 percent pochádza z prenájmov, monopolov a od dravých bankárov.
Ekonomické štatistiky poukazujú na celosvetové trendy v rozvoji nerovnosti. Po dosiahnutí vrcholu v roku 1920, a reforme po Veľkej hospodárskej kríze sa rozdelenie príjmov stalo spravodlivejšie. Až do roku 1980. Potom, v dôsledku Thatcherismu v Británii a Reaganomie v Spojených štátoch, nerovnosť opäť vzlietla. Z veľkej časti k tomu dopomohol finančný sektor, najmä keď úrokové sadzby ustúpili zo svojho maxima vo výške 20 percent v roku 1980, a vytvoril sa najväčší rozmach na trhu s dlhopismi v histórii. Realitný trh a priemysel dlh ešte viac zadlžovali.
Nerovnosť sa postupne zvyšovala až do globálneho finančného krachu v roku 2008. Od vtedy čo bankári a držitelia dlhopisov zachraňovali ekonomiku, vrchnému percentu sa podarilo ešte výraznejšie vystúpiť nad zvyšok ekonomiky. V rovnakom čase sa spodných 25 percent ekonomiky muselo uspokojiť s tým, že čisté imanie aj relatívny príjem im klesali.
Netreba hovoriť, že bohatí majú svoje vlastných agentov pre vytváranie PR. V skutočnosti sa hlavný prúd ekonómie za sto rokov stal oslavou bohatej rentierskej triedy. Tak, ako sa postupne nerovnosť výrazne rozširuje, aj dnes potrebujú celebrity z horného percenta podobný druh služieb. Názorným príkladom je škótsky ekonóm Angus Deaton, autor knihy Veľký útek: Zdravie, bohatstvo a pôvod nerovnosti, z roku 2013. V roku 2015 dostal Nobelovu cenu za ekonómiu za analýzu trendov v spotrebe, v rozdelení príjmov. Vo svojej práci sa zameral na životné podmienky, ako odstrániť nerovnosť. V skutočnosti považuje nespravodlivé status quo za druh matematickej rovnováhy. Takýto druh kruhového matematického uvažovania je dnes kritériom pre dobrú ekonomiku.
Veľký útek je v jeho ponímaní metafora. Utečencov popisuje ako brilantných inovátorov, predpokladá, že najbohatšie jedno percento sú šikovní a nápadití ľudia, ktorí dokážu pretrhnúť putá konvenčného myslenia a inovovať. Zakladatelia spoločností ako sú Apple, Microsoft a ďalších IT firiem sú vyvolení, aby každému zo spoločnosti zabezpečili lepší život. V takom prípade aj hospodárstvo ako celok má za sebou viac či menej stabilný vzostupný trend, rast je predovšetkým v oblasti verejného zdravia a predlžujúcej sa dĺžky života. Choroby sú porážané aj vďaka farmaceutickým inováciám.
V istom zmysle sa dá považovať Deatonova analógia s filmom The Great Escape za vydarenú. Bohatí unikli. Ale skutočná otázka znie, čomu unikli. Unikli regulácii, zdaneniu (vďaka offshore bankovým enklávam a úprave daňových zákonov). Najlepšie sa podarilo uniknúť banksterom z Wall Street, tí unikli trestnému stíhaniu. Nie je potrebný útek z väzenia, ak sa mu dokážete vyhnúť a odsúdený ani nebudete.
V celom rade nedávno publikovaných kníh sa na najbohatšie jedno percento pozerá, ako na múdrejších a vzdelanejších jedincov, než je väčšina ostatných zástupcov spoločnosti. Sú aspoň natoľko šikovní, aby sa dostali na veľké obchodné školy zvučných mien a získali titul MBA. Naučili sa financovať svoje podniky pomocou peňažného manažmentu, alebo dlhového pákového efektu, čím dokážu "zarábať" obrovské bonusy.
V skutočnosti ale nemusíte byť bystrí, aby ste mali veľa peňazí. Všetko, čo potrebujete, je chamtivosť. A tá sa nevyučuje na obchodných akadémiách. Už v roku 1964 mi v Chase na Manhattane povedali, že najlepší obchodníci s devízami pochádzajú z chudobnej štvrti Brooklynu alebo zo slumov v Hongkongu. Celý svoj život zasvätili zarábaniu peňazí, aby dokázali postúpiť do vyššej triedy. Samozrejme, že bankári, ktorí sa nezdráhajú "natiahnuť za obálkou", potrebujú aj regiment inteligentných právnikov. Ako vysvetľuje Donald Trump, ktorý sa to naučil od právnika Roya Cohna: nezáleží ani tak na zákone, ako na sudcovi, ktorého dostanete. V USA boli súdy sprivatizované, sudcovia sú volení, ale prispievatelia na ich kampane očakávajú niečo na oplátku. Takže únik bohatých je takto posvätený zákonom.
Asi len máloktorý divák filmu The Great Escape si želal, aby hlavného hrdinu chytili a opätovne dali za mreže. To ale neplatí na podvodníkov z Wall Street, od Citigroup, Bank of America až po ďalších hypotekárnych podvodníkov. Tých by najradšej nechali zhniť vo väzení. Málo súcitu a lásky dostávajú politickí zástupcovia záujmových skupín, ako je Alan Greenspan, generálny prokurátor Eric Holder, Lanny Breuer a im podobní, ktorí odmietli stíhať finančných podvodníkov.
Deatonov Veľký útek vidí určité problémy, ale nie v samotnom ekonomickom systéme. Nie je to dlh, ani monopol, či hypotekárna kríza alebo finančné podvody. Za hlavný problém považuje globálne otepľovanie a nie politickú agendu v ropnom priemysle. Zameriava sa na vzdelávanie ako spôsob, ako zvýšiť 99 percent, ale nehovorí nič o probléme študentských pôžičiek, čo je výsmech celému edukačnému procesu. Nezdravé vzdelanie vďaka vládou garantovanej pôžičke. Celá vina za chudobu v jeho ponímaní padá buď na vládu alebo na dlžníkov, nájomcov, nezamestnaných a na tých, ktorí sa jednoducho dobre nenarodili. Na tých, ktorí sú hlavnými obeťami dnešnej rentierskej ekonomiky.
Lloyd Blankfein z Goldman Sachs opisuje manažérov ako najproduktívnejších jedincov v Spojených štátoch. Zarobia 20 miliónov dolárov ročne, bez započítania bonusov, to všetko sa zaznamenáva ako "výstup" finančného sektora do HDP. Neexistuje tu žiaden koncept, niečo také, čo ekonómovia nazývajú aktivita s nulovým súčtom. To znamená, že platy u Goldman Sachs môžu byť neproduktívne, parazitárne, na úkor zvyšku ekonomiky, predstavujúce náklady. Takéto myšlienky ale nehľadajte v pohľadoch usmiatych tvárí, podporujúcich jedno percento. Deatonove chválospevy na elity predpokladajú, že každý dostáva len to, čo si zarobí, tým, že hrá produktívnu úlohu a nie extraktívnu.
Ešte viac do očí bijúce je popretie rentierov v ponímaní Edwarda Conarda, ten za rastom nerovnosti vidí "demagógov" a "propagandistov", ktorí tvrdia, že výhoda, akú má časť jedného percenta, je do značnej miery nezaslúžená. Klasickí ekonómia voľného trhu Adam Smith, David Ricardo alebo John Stuart Mill patria k takýmto "propagandistom." Podľa nich by sa mala ekonomika oslobodiť od nezaslúžených príjmov z prenájmu a rastúcich cien pozemkov, kedy prenajímatelia zarábajú aj počas svojho spánku.
Za dôvodom stúpajúceho bohatstva vrchného percenta môžeme vidieť nie finančný, realitný, alebo iný segment, ale zázraky informačnej ekonomiky. Istotne ste už počuli názor, že aj menej produktívne technológie dokážu tvrdo pracujúci a oddaný inovátori svojou kreativitou premeniť tak, aby z nej nakoniec mali osoh všetci. Takže bohatstvo jedného percenta je meradlom rastu celej spoločnosti. Nie je to dravá skupinka extrahovaná z hospodárstva ako celku.
Regulácia a zdaňovanie spomaľuje pochod ekonomík smerom k prosperite, pod vedením jedného percenta. Ako napísal Wall Street Journal, "prerozdelenie – či už dosiahnuté prostredníctvom daní, regulačných obmedzení, alebo spoločenskými normami, nepriaznivo pôsobí na inovácie, produktivitu, a rast v dlhodobom horizonte, a to najmä v ekonomike, kde inovácie pochádzajú z talentovanej študovanej podnikateľskej sféry. To je dôvod, prečo by sa bohatým mali znížiť dane!"
Autorom je Michael Hudson, predseda Inštitútu pre štúdium dlhodobých ekonomických trendov, finančný analytik Wall Street, profesor ekonómie na University of Missouri v Kansas City.
