oPeniazoch.sk, the atlantic Foto:thinkstock;TASR/AP
Život v relatívne malej domácnosti sa stal normou, aj keď nám to náš každodenný život v mnohých ohľadoch vôbec neuľahčuje. Varenie aj domáce práce sú predsa oveľa menej časovo náročné, keď ich s niekým zdieľame. Náklady na energie, aj internet sú znesiteľnejšie, keď sa rozdelia medzi viacerých obyvateľov.
V časoch, keď sa naši predkovia živili ako lovci a zberači, žili vo veľkých táboroch, v komunitách, ktorých sa striedali a úzko spolupracovali pri príprave jedla, v starostlivosti o deti, a všetkom ostatnom bez toho, aby bolo nutné priestory rozdeliť stenami, na otvory osadiť dvere a vytiahnuť čo najvyššie ploty. Pri porovnaní, aký počet ľudí žijú vo väčšine dnešných domácností vo vyspelých krajinách, vidíme značné rozdiely. Často je to menej ako traja ľudia na jednu domácnosť. Počet jednočlenných domácností z roka na rok rastie. Vlastná domácnosť ako štandard. Mnoho starších ľudí, ale aj mladí profesionáli, volia tento spôsob života a to aj napriek tomu, že môžu prepadnúť pocitu osamelosti. Pre tých, čo sa snažia vyžiť z nižších platov, je takýto život čoraz viac pracovný než súkromný, potrebujú zarábať, aby dokázali z jedného platu všetko zatiahnuť.
Nebolo to takto vždy, život v domácnostiach sa menil po tisíce rokov, a predstava o úzkom kruhu rodiny vznikla len pomerne nedávno. V čase, keď sa ekonomika vzdialila od poľnohospodárstva, ktoré podporovalo veľké domácnosti, majú ľudia stále potrebu stretávať sa priateľmi, rodinou či susedmi. Možno to je dôvod, prečo toľko ľudí dnes experimentuje so spoločenským životom, a vsádzajú na spôsob, ktorý, či už to vedia alebo nie, odráža to, ako veci fungovali počas väčšiny ľudskej histórie.
Desiatky tisíc rokov dozadu bolo všetko spoločné. Neexistovali rozdiely medzi spoločenským a súkromným životom. Neexistoval spôsob, ako byť izolovaný. Deťom trvá dlho, kým sa dokážu o seba postarať, preto potrebujú podporu od ostatných. Jednogeneračná domácnosť lovcov a zberačov by neprežila.
Obyvatelia stredovekej Európy žili spolu s priateľmi a širšou rodinou. V tom čase rodinné domácnosti boli menej časté vo väčšine krajín sveta, až západná Európa okolo 12. storočia bola jedným z prvých miest, kde boli organizované domácnosti okolo monogamných párov a ich detí. Ale tieto domácnosti stále nevyzerali tak, ako tie dnešné. Okrem rodičov a ich detí, v stredovekých domácnostiach často nájdeme aj rôznych mešťanov, chudobné manželské páry, deti iných, vdovy, siroty, starších ľudí mimo rodiny, sluhov, stravníkov, dlhodobých návštevníkov, priateľov a rozmanitý okruh príbuzných.
Jednotliví ľudia neboli spájaní s domácnosťou a manželstvom tak úzko, ako je tomu dnes. Väčšina detí strávila nejaký čas ďaleko od svojich rodín, a to najmä ako tínedžeri. Život s cudzími ľuďmi bol obyčajný, a miestni obyvatelia často pristupovali k domom ako k verejnému majetku. Vstupovali bez klopania, aj bez pozvania.
Okolo 15. storočia sa pod pojmom domácnosť začala mestská stredná trieda usilovať o "zbožnú domácnosť". Do značnej miery šlo o protestantské reformácie, náboženskí vodcovia začali odmietať katolícku cirkev ako centrum života a nahradili ju domácim, otec ako záskok za Boha, matka za kňaza a deti ako členovia zhromaždenia. Zbožná domácnosť bola pred 500 rokmi absolútne nereálna pre väčšinu ľudí. Nemali čas ani peniaze na fungovanie domácnosti na vlastnú päsť. Dokonca aj tí, ktorí mali veľké domácnosti plné ľudí, sa spoliehali na väčšiu komunitu, nemohli by prežiť ako samostatné rodinné jednotky.
Okolo roku 1800 už ľudia začali rozlišovať medzi rodinou a priateľmi. Počas druhej polovice 19. storočia začala mať zbožná rodina reálne kontúry. Industrializácia odobrala komunitám na ich dôležitosti v úlohe obživy. Kým spoločnosť bola prevažne poľnohospodárska, výroba bola sústredená v blízkosti domova a rodiny potrebovali každú ruku, aby dokázali pokryť všetko potrebné v najrušnejších obdobiach roka. Príchodom industrializácie ľudia začali opúšťať svoje domovy a dochádzať za prácou, do tovární a neskôr úradov. Komunita strácala najviac na začiatku 20. storočia, priemyselné výdobytky priniesli súkromie do domácností. Začalo sa žiť oveľa uzavretejšie, stránili sme sa príbuzných a susedov oveľa viac, než kedykoľvek predtým.
Mať vlastný domov, je aj v súčasnosti snom každého človeka. Ale skutočne každého? Pre niektorých mladých ľudí je moderné usporiadanie života niečo, čo sme tu mali stáročia, dokonca tisícročia dozadu. Nielen rodinní príslušníci, či príbuzní, ale aj cudzí ľudia začínajú žiť v skupinách, ktoré fungujú tak trochu ako v stredovekej Európe. Namiesto obmedzenia sa výhradne na manžela, partnera, dieťa a rodičov, či starých rodičov, veľa ľudí ide ešte o krok ďalej. Svoje domovy zdieľa s priateľmi a aj cudzími ľuďmi. Ide o tzv. zdieľanie domovov – cohousing, v ktorom veľká komunita žije spoločne a všetky práce si rozdelí. V cohousingu síce jednotlivci alebo rodiny majú svoje vlastné domy, alebo byty, ale zdieľajú napríklad kuchyňu a spoločenské priestory. Príkladom je Milagro, bývanie v púšti Sonoran v Arizone. Rodiny, páry aj slobodní ľudia žijú v 28 domoch za pevne stanovených podmienok spoločenstva. Spoločnú majú kuchyňu, práčovňu, knižnicu, konferenčnú miestnosť, herňu a skladovacie priestory.
Milagro nie je ničím neobvyklým, podobných spoločenstiev, ktoré žijú na základe explicitných spoločných hodnôt, nájdeme po svete tisícky. Niektorí obyvatelia sa pustili do vytvárania takýchto dedín od nuly, väčšina z nich sa ale rozhodla už existujúce domy a byty ponúknuť na zdieľanie komunitou. Cohousing sa ukázal ako užitočný pre skupiny ľudí s najrôznejšími prioritami. V Silicon Valley zdieľajú domy desiatky programátorov, väčšina z nich sú veľmi mladí, žijú týmto spôsobom, kým nezačnú pracovať na vlastných startupoch. Na webových stránkach nájdete aj projekty, kde spájajú do komunitného života matky samoživiteľky, ak chcú žiť a vychovávať deti spoločne. V Los Angeles, asi tucet mladých dospelých žiť spoločne v jednom veľkom dome zvanom synchronicity LA. V tomto prípade ide o umeleckú komunitu, ktorá funguje ako jedna veľká rodina.
Cohousing je cesta aj pre staršiu generáciu. Dôchodcovia v niektorých projektoch bývajú spoločne s mladšou generáciou. Mnohí opisovali svoje životy ako nudné a osamelé, než sa rozhodliskúsiť generačné bývanie. Vo východnej časti Holandska, majú prevrátený model, niektorí vysokoškoláci tam žijú v domovoch dôchodcov povedľa starších ľudí, ktorým pomáhajú s rôznymi prácami.
Moderný cohousing má korene v Dánsku. V roku 1970 bolo mimoriadne populárne "živé spoločenstvo". Desiatky až stovky dánskych rodín žili v domoch postavených okolo spoločných priestorov. Obyvatelia sa chceli stretávať aj v priebehu každodenného života, a byť tam jeden pre druhého. Myšlienka sa rozšírila do niekoľkých ďalších krajín, vo Švédsku vyrástol celý rad cohousing budov, obývaný stovkami obyvateľov. Ale čo je to oproti 120 000 Izraelčanov, ktorí žijú v obecných dedinách v takzvaných kibucoch, a vzdali sa celého svojho majetku aby mohli spoločne hospodáriť.
Samozrejme cohousing nie je pre každého to pravé orechové. Prvý výrazný cohousing v Spojených štátoch bol postavený pred 25 rokmi, ale koncept si nezískal sympatie. Dnes je tam len okolo 160 amerických spoločenstiev, ktoré začínali od nuly. Možno, že sa to časom zmení, hlavne ak si mladí budú predstavovať svoj životný štýl inak ako je ten, ktorý zdedili po 20. storočí.
Niekomu nemusí vyhovovať život ako v pionierskom tábore, s ľuďmi, ktorí sú vždy okolo a dou všetkého majú čo povedať. Ale na druhej strane je tu aj istá podpora. Napríklad ak niekto zostane doma chorý, priatelia z cohousingu sú u neho okamžite na návšteve s kuracím vývarom v ruke a najnovšími správami z komunity. To je možno dôležité pre Američanov, ktorí dnes majú menej blízkych priateľov, než kedysi. Od roku 1985 sa počet Američanov, ktorí nemajú žiadnych priateľov strojnásobil, píše sa v štúdii z roku 2006 v American Sociological Review.
Okrem pocitu spolupatričnosti zorháva nemalú úlohu aj úspora času a peňazí. Mnohí obyvatelia varia len raz týždenne ale keď sa vrátia domov, majú navarené jedlo každý deň. Okrem varenia, aj starostlivosť o deti a domácnosť dokážu ušetriť veľa času a peňazí. Z týchto dôvodov dánska a švédska vláda dlhodobo podporuje cohousing. Americké vlády (najmä tie miestne) by mohli urobiť to isté, možno by stačilo zmeniť opustené hotely na cenovo dostupné zdieľané bývanie.
Ale najväčším tromfom údajne je výchova detí v rámci spoločenstva. V skupina lovcov a zberačov v Kongu, trávia niektoré deti staršie než tri týždne, 80 percent svojho času s niekým iným, než svojou matkou. Pre porovnanie, väčšina komunít sú navrhnuté tak, aby mali neustále kontakt s ostatnými. Ak by ste chceli, aby sa skupina ľudí mala navzájom spoznať, museli by sa oproti sebe postaviť v radoch a aj tak by ste nespoznali každého. Preto je podľa odborníkov obzvlášť užitočné integrovať cohousing do politiky verejného bývania.
Ľudia nikdy nežili takým izolovaným spôsobom ako dnes. Mnohí už zisťujú, že dnešné mestské a prímestské štvrte, ktoré sú založené na idealizovanej verzii bývania, nie sú to, čo hľadajú. Je jasné, že ľudia sa už nikdy nevrátia k tomu, aby dlhodobo bývali s cudzími ľuďmi. Už to viac nebude komunita tvorená spoločenstvom rodín, ale skôr jednou veľkou skupinou priateľov.
