oPeniazoch.sk, Bloomberg Foto: SITA/AP
Poznáte to z futbalu. Chlapík netrafí z troch metrov prázdnu bránku a po zápase povie, že nemal šťastie. Všetci okrem neho sú presvedčený, že to čo predviedol, dokazuje len to, že je obyčajné nemehlo. Prejde zopár dní a ten istý mladý muž celou silou kopne do lopty, ktorá poskočí a sťa by omylom padne do súperovej bránky. Z nemehlá je razom kanonier a hrdina, za ktorým stála Šťastena.
Patrí tiež k tým, ktorí bez toho, aby si toho boli vedomí, sú ochotní úlohu náhody preceňovať alebo podceňovať podľa toho, ako sa im to práve hodí? Nezúfajte, robíme to tak takmer všetci. Jedným z tých, ktorí sa tomuto bežnému ľudskému nešváru postavili, je Robert Frank. Jedno sobotné ráno si šiel zahrať tenis, keď ho prekvapil infarkt ako remeň. Taký, aký prežije len málokto. Profesor Frank napriek tomu dodnes chodí na kurty, ako by sa nechumelilo. Mal totiž v to osudné sobotňajšie dopoludnie neuveriteľné šťastie. Tesne pred tým, než ho jeho srdce rozhodlo zradiť, sa pár metrov od kurtov zrazili dve autá. Prišli dve záchranky, ale na mieste sa zistilo, že našťastie stačí aj jedna. A práve v tej chvíli sa na pohotovostnú linku dovolali Frankovi priatelia. Záchranka u neho bola v mimoriadne krátkom čase. Za normálnych okolností by musel čakať, než dorazí z osem kilometrov vzdialeného stanovišťa, tým by jeho šanca prežiť bola minimálna. Mal skrátka šťastie.
Od vtedy ho táto skúsenosť nenechá spať. Má predsa ekonomické vzdelanie, ktoré mu koncept náhody zo života eliminuje. Ale Frank dobre vedel, že sa o svoje prežitie v ten deň nijako priamo nezaslúžil. Možno samozrejme diskutovať o tom, že žije vo vyspelej spoločnosti, v ktorej možno telefonicky privolať sanitku a posádka sanitky je schopná v prípade krízy rýchlo a účinne zasiahnuť. Ale pravda je taká, že ak by Frankovi nemal šťastie, tieto veci by mu boli asi na nič.
Frank sa rozhodol, že to tak nenechá a svoju hypotézu začal aplikovať na peniazoch. "Vyslovte v jednej vete slová šťastie a peniaze a pripravte sa, že sa stanete terčom nepríčetného hnevu," posťažoval sa Frank pre agentúru Bloomberg, ktorý s ním na túto tému urobila rozhovor. Dokazuje to na príklade amerického prezidenta Baracka Obamu pred niekoľkými rokmi, eď sa rozohnal rukami, aby ukázal na perfektne upravenú cestu, a odkázal podnikateľom, že hoci sú úspešní, "toto ste nepostavili vy". V skutočnosti bol nešikovný, pretože v súvislosti s gestom, aké použil, bolo zjavné, ako inkriminovanú vetu myslel. Že aj úspešný biznismen stavia na tom, čo je dielom spoločnej práce, napríklad na infraštruktúre, ale nič sa nedá robiť, z jednoduchého prepisu žiadne gestá vidieť neboli a konzervatívny odporcovia si prezidenta pekne podali. Nedoceňuje ducha amerického podnikania, hovorili. Predstava, že ich úspech môže byť aj dielom niečoho iného ako len ich usilovnosti, nadania a vytrvalosti, im pripadali urážlivé.
Frank sa rozhodol túto sebaistotu nahlodať. Napísal preto knihu, z časti sú to pamäti, a z časti akademická štúdia, s názvom Success and Luck: Good Fortune and the Myth of Meritocracy, v ktorej sa snaží kvantifikovať vstup inak ťažko uchopiteľného konceptu šťastia (v zmysle náhody) do našich životov. Výsledok je prinajmenšom pozoruhodný. Dospel k záveru, že by všetkým ľuďom prospelo, keby si uvedomili, do akej miery sa šťastie podieľa na ich (ne)úspechu.
Nezastáva pritom extrémny názor, že nič než náhoda svetu nevládne. Nehovorí, že Bill Gates a Warren Buffett sú deti Šťasteny. "Je jasné, že väčšina zjavných víťazov na trhu sú ľudia nadpriemerne nadaní aj pracovití," píše a dodáva, že viera vo vlastné schopnosti býva rozhodujúcou zložkou podnikateľského úspechu. To ale neznamená, že šťastie nehrá žiadnu rolu. Problém je v tom, že keď sa veciam darí, len málokomu napadne pripísať kúsok zásluhy práve náhode. Zato štatistika sa v tomto prípade pravdepodobne nemýli. Stačí sa pozrieť na profesionálov v severoamerických súťažiach v ľadovom hokeji. Neúmerne veľa hráčov (40 %) sa narodilo v prvých štvrťrokoch (Wayne Gretzky 26. januára, Jaromír Jágr 15. februára), ale len 10 % v posledných kvartáloch svojich ročníkov. Dôvodom je, že uzávierka pre vstup do jednotlivých vekových kategórií je daná prvým januárom, takže januároví hokejisti sú medzi kolegami najstarší a od útleho veku sú zvyknutí, že nesú zodpovednosť. Naopak októbroví až decembroví chlapci sú najmladší a v počiatočnej fáze kariéry znevýhodnení.
Podobná situácia je aj medzi generálnymi riaditeľmi korporácií. V júli a auguste sa ich (vo vzorke, ktorú Frank skúmal) narodilo o tretinu menej ako priemer. Opäť v tom možno vidieť fakt, že žiaci narodení v týchto mesiacoch patria v triedach spravidla medzi najmladších. Dátum narodenia je pritom určite faktorom, ktorý neovplyvníte ani najväčšou usilovnosťou.
Hovorí sa, že víťaz berie všetko. Aj podľa Franka. Tvrdí, že mnoho odvetví amerického biznisu sa stále viac podobá športovému modelu, kde niekoľko špičkových jednotlivcov zlizne všetku smotanu. Vzniká tak situácia, kedy milióny ľudí súperia o jedinú trofej. Víťaz je potom odmenený mnohonásobne štedrejšie ako všetci ostatní dohromady. Frank uvádza príklad lokálneho daňového účtovníka, ktorý bol po roky zvyknutý súperiť o prácu so svojimi rovnako lokálnymi kolegami – konkurentmi. S príchodom internetu však naraz súperí s veľkými hráčmi na trhu, ktorí si vďaka veľkosti môžu dovoliť nižšiu maržu. Jeho šanca získať prácu sa tak razantne znížila.
Aby Frank dokázal rastúci vplyv šťasteny na živobytie malých hráčov, v rámci prieskumu pridelil tisíc účastníkom určitý počet bodov na základe ich individuálnych schopností. V takto zjednodušenom prípade vyhrávali pomyselnú stávku vždy tí najschopnejší. Keď však do bodového ocenenia schopností pribudlo bodové hodnotenie náhodne rozdelenej šťastnej náhody, zrazu víťazilo len 22 % najschopnejších. Pri hypotetickej účasti 100 tisíc respondentov sa číslo zmenšuje až na 6 %. Meritokracia? Nenechajte sa vysmiať.
Podľa Franka je jediným riešením, ktoré by tento problém zmierňovalo, vkladať viac peňazí do projektov, o ktorých vieme, že prinášajú úžitok všetkým, napríklad do infraštruktúry. "Jazdili by ste radšej po dobrej ceste v aute za 150 tisíc, alebo na mizernej ceste v aute za 300 tisíc?" kladie si ošemetnú otázku.
Takáto stratégia by obmedzila pozičné "preteky v zbrojení", ktorých populárnym príkladom sú losy. Tie si nechávajú narásť obrovské parožie, aby odradili konkurenciu z vlastných radov. Sú tým však kolektívne znevýhodnené. Ak by sa dohodli, že budú mať parožie len polovičnej veľkosti, lepšie by sa každému z nich utekalo lesom pred predátormi. Ako druh na tom budú neporovnateľne lepšie než doteraz. Zostáva len, aby sa medzi sebou dohodli ako jednotlivci.
Frank navrhuje upraviť daňovú politiku, aby regulovala nehospodárnu súťaž. Zavedenie progresívnej spotrebnej dane, na základe ktorej by ľudia platili dane na základe toho, koľko míňajú. Daňové prázdniny by sa vťahovali na ušetrené peniaze. Bohatí zaplatia na daniach viac, to je jasné, ale nebolo by to pre nich tak nákladné, ako si myslia. Ak sa všetci ostatní ocitnú vo svojom daňovom pásme, udržali by si svoju "relatívnu pozíciu" v hierarchii. Najúspešnejšie ľudia si aj naďalej budú môcť dovoliť tie najlepšie veci, ale budú pociťovať menší tlak na to, aby utrácali. A budú mať menšiu konkurenciu pri získavaní najvzácnejšieho luxusného tovaru. Frank vie, že toto tvrdenie je veľmi ťažké presadiť, ale ak by sa našiel politický konsenzus, veci by sa určite pohli správnym smerom.
Frank dúfa, že takáto dohoda je možná. Dúfajme, že má pravdu. Zostáva len otázka, koľkí z nás sú skutočne ochotní nechvastať sa gólom vystreleným naslepo z päťdesiatich metrov.
