oPeniazoch.sk, bloomberg Foto: thinkstock
Jedna z menej často prezentovaných právd ekonómie znie, že rastové zázraky, ktoré sa neraz dostávajú na titulné strany novín, sú preceňované. Chce to triezvejší pohľad, ktorý by nám mal pomôcť lepšie pochopiť vyhliadky rozvojových krajín, ako je Čína.
Väčšina z najbohatších krajín a krajín, ktorým sa dnes dobre darí, sa dostali tam, kde sú, bez super-rýchleho rastu. Dánsko, ktoré má príjem na hlavu asi 52 000 dolárov je často hodnotené ako jedna z najšťastnejších krajín sveta. Napriek tomu, že tam nikdy nezažili to, čo niektorí označujú za ekonomický zázrak. Ak zadáte do vyhľadávača slovné spojenie „dánsko, ekonomický zázrak, vyhodí vám to na prvých pozíciách odkazy na výskum, ktorý popisuje, ako sa v roku 1990 krajine podarilo znížiť nezamestnanosť bez toho, aby tým poškodili svoj sociálny štát.
Celkový ekonomický záznam o Dánsku je v skutočnosti celkom nudný. Od roku 1890 do roku 1916 je rast na obyvateľa v priemere 1,9 percenta ročne. Ak by ste v roku 1916 požadovali nejakú vyhladku do budúcnosti, dostali by ste odpoveď, ktorá by nebola ďaleko od pravdy: toto tempo bude pokračovať ešte ďalších 100 rokov. Dánsko má za sebou pozitívny rast na úrovni 84 percent bez toho, aby zažilo nejakú hlbokých recesiu, píše sa v novej štúdie autorov Lanta Pritchetta a Lawrencea Summersa.
Ďalším príkladom je USA, kde príjem na hlavu v 19. storočí prekonal Latinskú Ameriku hlavne vďaka stagnácii. Tempo rastu v USA v tom období bolo nižšie než 2 percentá, a okolo roku 1860 sa dokonca znížilo. Je to pôsobivý pohľad, ak si vezmeme štandardnú situáciu v dnešnej Číne alebo Indii, alebo dnešných USA. Veľkou výhodou Spojených štátoch je to, že sa dokázali vyhnúť veľkej katastrofe počas dlhšieho obdobia, na rozdiel od iných krajín, a napredovali s pomerne stabilným pokrokom.
Stagnácia Latinskej Ameriky v 19. storočí, okrem toho že prišli o drahocenný čas, znamenala aj slabšiu infraštruktúru, zlý vzdelávací systém, a nefunkčnú politiku. To sa už ťažko dalo dohnať v 20. storočí.
Pomalý rast neznamená, že by USA alebo Dánsko v 19. storočí niekde zlyhalo. Je náročné pre ekonomiku držať technologický krok inováciami a urýchlene zlepšovať životnú úroveň, ak vynálezy neprichádzajú potrebným tempom. Je to vlastne naháňačka a „požičiavanie si“ technológií z bohatších krajín. Takéto prepožičiavanie know-how, spolu s vývozom a rýchlymi investíciami do vzdelania a infraštruktúry, je to, čo sa neskôr pretavilo do ázijských tigrov z Japonska, Južnej Kórei, Taiwanu, Hongkongu, Singapuru a Číny, kde tempo rastu dosiahlo 8 – 10 percent ročne.
Ak ale patríte k investorom, ktorí poznajú skúsenosti Dánska a ďalších krajín, kde sa neodohrala "žiadna dráma", dokážete príbehom z rozvíjajúcich sa ekonomík poskytnúť určité usmernenie pre budúcnosť. Model východoázijského rastu, spolu so všetkými divmi, patrí minulosti. To čo nás čaká je pomalý a stabilný rast. Len málo krajín dokázalo zvýšiť svoje úspechy na základe vzdelanosti tak ako východoázijské tigre. Rast obchodu, ktorý prekročil celkový rast produkcie v druhej polovici 20. storočia, teraz zdá sa stagnuje. Mnoho exportných odvetví je automatizovaných a preto nevytvárajú toľko pracovných miest pre strednú triedu ako kedysi.
Inými slovami, dnešný svet bude skôr vyzerať ako ten v 19. storočí, než ten na ktorý sme si zvykli počas ostatných niekoľkých desaťročí. To by mohlo znamenať pomerne slabý rast s dôrazom na stabilitu. Čo je tiež zarážajúce, niektoré krajiny, ako je Čína a India, v 19. storočí nedokázali ani držať krok. V skutočnosti sa ich ekonomiky počas väčšieho časového záberu scvrkli. Mali smolu, viedli ich zlé politiky a trpeli kvôli koloniálnemu a imperiálnemu útlaku. Vládcovia sa často viac zaujímali o to, ako mať všetko pod kontrolou, než ako vyprodukovať dostatok verejných statkov pre občanov.
Počas budúcej generácie by sa rozvíjajúce sa ekonomiky mohli vrátiť do týchto vzorov z 19. storočia. Buďto sa naučia budovať pomaly a vytrvalo, alebo môžu veľmi ľahko skĺznuť do záporných hodnôt.
Autorom je profesor ekonómie na George Mason University Tyler Cowen.
