oPeniazoch.sk, financial Times Foto:SITA/AP
Hádam sme ešte nezažili jediný rok, kedy by EÚ nebola na pokraji nejakej krízy. Raz to bolo bankovníctvo, inokedy štátny dlh, anexia Krymu Ruskom, či utečenci. Vždy môžete ukazovať prstom na jednotlivých politikov, kto za to nesie vinu. Je však veľmi nepravdepodobné, že sériové zlyhania EÚ by sa dali do nekonečna odôvodňovať ako výsledok nezhody.
Sú tu dve katastrofálne chyby, ktorých sa únia dopustila počas 90-tych rokov a na začiatku tohto tisícročia. Prvou bolo zavedenie eura, druhou rozšírenie EÚ na 28 členov z 15 pred pár desiatkami rokov. Možno budete súhlasiť s jedným alebo druhým z týchto vyhlásení, alebo ani jedným z nich. Ale len málo ľudí bude súhlasiť s oboma.
Bol som medzi tými, ktorí podporovali menovú úniu v čase svojho zavedenia. Zástancovia eura v tom čase boli z dvoch rôznych skupín. Členovia prvej skupiny verili, že euro, ako bolo postavené, nebude mať úspech a dúfali, že sa to nejako napraví. Ostatní si mysleli, že systém zostane rigidný, a do novej podoby sa budú prispôsobovať ekonomiky členských krajín. Táto druhá skupina vedela, že aby mena vydržala úskalia pevného výmenného systému, ktorá sa podobá zlatému štandardu, by krajiny museli prejsť ekonomickým šokom, znamenalo by to úpravu miezd aj cien. Bol by to kurz, ktorý by členovia boli nútení prijať.
Myšlienka, že euro bola chyba, by sa nemala zamieňať s túžbou zrušiť euro. To by malo ešte katastrofálnejšie dôsledky. Veď ide len o poznanie, že sme uväznení v dysfunkčnom menovom systéme.
Ale ako s týmto súvisí rozširovanie? Ide o rýchlosť pristúpení a kritérií, ktoré majú o členstvo sa usilujúce štáty splniť. Rovnako ako majú krajiny maximálnu absorpčnú kapacitu pre migrantov, EÚ má maximálnu absorpčnú kapacitu pre nových členov. Nemám potuchy, aké by to malo byť číslo v danom časovom období, ale určite by to nemalo byť 13 členov v jednom desaťročí. Rozšírenie ovplyvňuje schopnosť Európy reagovať na šoky v nasledujúcich rokoch dvoma spôsobmi. Po prvé, to prinúti EÚ, aby sa zmarievala v kritickom čase na budovanie potrebných inštitúcií. Po druhé, rozšírenie znamená, že krajiny EÚ, ktoré neboli v eurozóne sa náhle ocitli vo väčšine. Ten posun prirodzene vytvaruje vlastnú agendu EÚ. Spomínam si na posadnutosť počas tých rokov konkurencieschopnosťou, typicky malé krajiny sa vyjadrovali k tejto ekonomickej téme. Debaty sa niesli o reforme európskych zmlúv v priebehu rokov so zameraním sa na hlasovacie práva a ochranu menšín. Bol to ohromujúci pohľad na európskych úradníkov a poslancov Európskeho parlamentu ako sa snažia túto problematiku vyriešiť.
V tom čase nebolo náročné prikloniť sa bankovej únii. Ale ako nastala kríza, a banky utrpeli obrovské straty, krajiny už prestali byť ochotné zdieľať systém ochrany vkladov, nieto ešte vytvoriť jediný spoločný systém pre každého. Potom, čo začala kríza, debata o spoločných poistných mechanizmoch sa pretavila do jedinej otázky o prevodoch. Kríza tak prerušila krok za krokom pokračujúcu európsku integráciu.
Optimista by mohol namietať, že krízy predsa prichádzajú a odchádzajú a EÚ tu bude stále. Možno, že áno, ale potom sa spýtajte sa sami seba: prečo bolo obdobie od roku 1950 do konca roka 1990 stabilnejšie v porovnaní s obdobím od roku 1990?
V prvých rokoch vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva sa o vonkajšie bezpečnostné riziká postaralo NATO. Neboli takmer žiadne riziká pre finančnú stabilitu, pretože nariadenia boli z dnešného pohľadu extrémne prísne. Ekonomické šoky, ako sú ropné a inflačné krízy v 70-tych rokoch, neboli o nič menej závažné než dnes, ale členovia EÚ mali tú schopnosť absorbovať ich prostredníctvom flexibilných výmenných kurzov.
Dnes sa už Brusel musí starať o svoje vlastné záujmy zahraničnej politiky a naštartovať druhú najväčšiu ekonomiku na svete. Európska únia nie je inštitucionálne pripravená na takúto prácu. A jej vodcovia nie sú intelektuálne na takúto úlohu zrelí.
Mali by sme očakávať, že ďalšie krízy, vyvolajú viac jednostranných krokov zo strany členských štátov, väčšiu ochotu spolupracovať, hľadať optimálny výstup, prispôsobovať reguláciu a podobne.
Skutočné riziko nie je formálne zlyhanie, to by bolo nakoniec aj technicky ťažko možné. Ale nemala by to byť žiadna útecha. Skutočným nebezpečenstvom je, že Európska únia bude jednoducho chradnúť, a časom sa premení na ducha.
Autorom je Wolfgang Münchau, zástupca šéfredaktora Financial Times.
