oPeniazoch.sk, Wolf Street Foto: thinkstock
Situácia sa nevyvíja veľmi priaznivo pre euro. Za svojich 16 rokov existencie strávilo sedem rokov v kríze. Pôvodne malo slúžiť ako odrazový mostík pre EÚ k jej globálnej dominancii, dnes sa však ukazuje, že by mohlo spôsobiť jej konečnú skazu.
Podiel jednotnej európskej meny v globálnych transakciách sa v posledných dvoch rokoch výrazne zmenšil. Kým v januári 2013 to bol 40 % podiel, dnes je to už len 27 %. Podiel Európy na celosvetových príjmoch sa znížil na polovicu, z takmer 40 % v roku 2009 na dnešných viac ako 20 %. Nie je to niečo, čo by sa dalo nazvať úspechom. Zdá sa, že sa medzi lídrami Európy neschyľuje k žiadnej dohode o tom, ako dostať tento projekt von zo slepej uličky. Nedávne vyhlásenia z Londýna, Frankfurtu, Paríža a Berlína sa dajú považovať za náznak rastúcej rezignácie. Zjednotenie Európy tak možno už dosiahlo svoje limity. Aspoň dočasne.
Prvé nesúhlasné názory prišli od ECB, ktorá reportovala niektoré údaje o najväčších víťazoch a porazených dlhovej krízy a menovej politiky centrálnej banky. Ide o negatívne depozitné sadzby, kvantitatívne uvoľňovanie, a všetky ostatné kroky, ktoré mali v priebehu rokov vytvoriť zvláštny efekt bohatstva a naštartovať ekonomiku eurozóny. Výsledky sú prekvapujúce. Najväčšími porazenými sú Írsko, Grécko a Španielsko, a najväčší víťazi Holandsko, Belgicko a Nemecko.
Medzi rokmi 2009 a 2013 stratilo Írsko viac ako 18 000 eur na osobu, zatiaľ čo v Španielsku sa priemerné bohatstvo znížilo o 13 000 eur na osobu. Nebolo to iba v dôsledku záchranných programov, ale aj kvôli prasknutiu veľkolepej realitnej bubliny. Grécke národné bohatstvo dosiahlo v tom čase stratu 17 000 eur na obyvateľa. Naopak v Holandsku, Belgicku a Nemecku, bohatstvo počas rovnakého obdobia rástlo o 33000, 24000, 19000 eur na osobu. Z veľkej časti im pomohol masívny príliv likvidity ECB a finančných investícií, predovšetkým zo spomínaných krajín porazených.
Vďaka menovej politike eurozóny nie je ECB schopná znížiť tieto priepastné rozdiely, ktoré, dalo by sa povedať, vlastnou politikou pomohla vytvoriť. Jej plán hospodárskych stimulov, ak sa to tak dá nazvať, rozdeľuje prostriedky medzi národy eurozóny čisto na základe ich relatívnej veľkosti, pričom neberie do úvahy konkrétne ekonomické potreby každej z nich.
Pre napravenie rovnováhy medzi silnejšími a slabšími ekonomikami, je potrebný centrálne koordinovaný systém finančných transferov, ktorý umožňuje peniazom prúdiť v menovom bloku od bohatších národov k chudobnejším. Celkom neutrálny záver správy.
Je tu však ten starý sen o plnohodnotnej fiškálnej únii, ktorej Nemci urputne vzdorujú a ironicky ho nazývajú "prevodnou únoui", hlavne ak vidí zdanlivú neochotu mnohých "porazencov" eurozóny, natoľko znechutených z presadzovania nikdy nekončiaceho cyklu pracovných reforiem, znižovania miezd a vnútornej devalvácie.
Pochybnosti sa začínajú objavovať už aj medzi proeurópskymi technokratmi. "Fiškálna únia nie je všeliekom," povedal Olivier Blanchard, bývalý hlavný ekonóm MMF pre The Telegraph. "Mali by sme sa ňou zaoberať, ale až sa dosiahne, nemali by sme si myslieť, že je všetko hotové a euro bude perfektne fungovať a už navždy bude všetko v poriadku. Práve naopak. Každý z mechanizmov, ktorý zabezpečí prevod finančných prostriedkov od silných smerom k slabým národom, a ktorému sa Nemecko tak zlostne bráni, iba zakrýva základné problémy konkurencieschopnosti, s ktorými budú členské štáty zápasiť vždy,“ dodal Blanchard.
Bez možnosti devalvovať svoje meny budú periférne ekonomiky navždy odsúdení znášať "tvrdé nastavenie", ako je škrtanie miezd, aby udržali krok so silnejšími členskými krajinami, povedal Blanchard. To je presne to, čo sa stalo Španielsku, ktoré mnohí ekonómovia a eurokrati oslavujú ako úspech bruselského diktátu úsporných opatrení. Keď ľudia hovoria o španielskom zázraku, mali by sa pozrieť na 23 % nezamestnanosť a rast na úrovni troch percent. Tomu sa predsa nehovorí zázrak.
Pred niekoľkými mesiacmi predstavil Emmanuel Macrona, francúzsky minister hospodárstva, a Sigmar Gabriel, nemecký vicekancelár, odvážny plán, ako dosiahnuť väčšiu fiškálnu a sociálnu harmonizáciu v eurozóne. "Je potrebný nový proces konvergencie," napísali autori. To by znamenalo nielen štrukturálne reformy (práca, obchod a životné prostredie) ale aj inštitucionálne reformy (fungovanie správy ekonomických záležitostí) a sociálne a daňové konvergencie. To všetko v mene riešenia "kritických nedostatkov v architektúre menovej únie."
Dnes, len o niekoľko mesiacov neskôr, už stihli ambiciózny plán aj odložiť. S Nemeckom za chrbtom sa šanca Európy dosiahnuť dohodu ohľadom fiškálneho paktu, postupne vytráca. Dokonca aj únia banková, dokončená v minulom roku a uvedená do života za hlasitých verejných fanfár v podobe pouličných bitiek a horiacich vozidiel, sa ukázala ako nedopečená, na čo sa veľmi hnevajú predovšetkým západní centrálni bankári.
Na nedávnom summite EÚ dal Berlín jasne najavo, že bude vetovať akékoľvek návrhy na spoločné poistenie bankových vkladov, bez ktorého sa banková únia stáva len prázdnou škrupinou. Podľa Financial Times je nemecká pozícia neúprosná, výsledkom je, že eurozóna je opäť jej väzňom.
Je na čase prijať myšlienku, že kríza eurozóny, ani žiadna iná kríza, ktorá príde, neprinesie trvalé inštitucionálne zmeny. Pôvodný dizajn menovej únie bez spoločnej fiškálnej kapacity bude pretrvávať i naďalej. Eurozóna je a aj zostane moderným zlatým štandardom, so systémom fixného výmenného kurzu. To v praxi znamená, že hlboko zakorenená nerovnováha, ktorá posiela krajiny ako Írsko, Grécko a Španielsko do krachu ale zároveň zvyšuje konkurencieschopnosť najbohatších európskych ekonomík tu je, a v dohľadnej budúcnosti aj zostane.
Možno si poviete, že tu už pomôže iba úplné stiahnutia projektu eura. Ale kam sa podelo to nebývalé množstvo energie pol miliardy ľudí v inštitúciách, ktoré majú prakticky nulovú demokratickú legitimitu a zodpovednosť a ktoré vlastne neurobil nič, aby získali dôveru verejnosti?
