oPeniazoch.sk, Natixis Foto: SITA
Po roku 2008 bola v eurozóne uplatňovaná politika fiškálneho uťahovania. Najviac sa to týka krajín ako Španielsko, Grécko a Portugalsko. Táto politika sa dnes často kritizuje, ale je otázkou, či môžeme hovoriť o tom, že by si uvedené krajiny vôbec uťahovali opasky.
V rokoch 2007 a 2008 mali totiž tieto krajiny veľké vonkajšie deficity, ktoré však neboli využívané na akumuláciu produktívneho kapitálu. Tieto deficity už navyše nebolo z čoho financovať, teda v týchto krajinách nastala kríza platobnej bilancie. Vlády na ňu reagovali výrazným zvýšením fiškálnych deficitov, čo rýchlo vyústilo do nasledujúceho.
Dostavila sa vonkajšia insolvencia a hlboká kríza platobnej bilancie v rokoch 2008 a 2009. Následne prišla v rokoch 2011 a 2012 dlhová kríza a fiškálna insolvencia. V reakcii na tento vývoj boli znížené fiškálne deficity a zvýšené tlaky na pokles reálnych miezd. Oboje umožnilo obnoviť vonkajšiu aj fiškálnu solvenciu. Tieto kroky samozrejme prispeli k zvýšeniu chudoby v krajinách, ktoré ich uplatňovali, ale je otázkou, aké boli k dispozícii alternatívy.
Krajiny, ktoré mali problémy s platbou, mohli prikročiť k defaultu. Následky by ale boli hrozné, pretože by došlo k rastu sadzieb a vlne bankrotov. Tieto krajiny mohli tiež vystúpiť z eurozóny a devalvovať kurz svojej novej meny. Aj to by však vyvolalo default v prípade ich vonkajšieho dlhu a tiež by došlo k zníženiu reálnych príjmov. Inak povedané, aj tu by došlo ku ochudobneniu populácie a jeho hlavnou príčinou by boli vyššie ceny dovozov. Poslednou možnosťou bola organizovaná fiškálna stimulácia podporovaná celou eurozónou. K nej ale došlo v rokoch 2008 a 2009 a jej výsledkom bola spomínaná insolvencia. Celkovo tak môžeme tvrdiť, že keď nejaká krajina stratí svoju platobnú schopnosť a následne sa snaží o jej obnovenie, nejde o žiadne zvonku vynútené uskromnenie sa, ale o objektívnu nutnosť.
