oPeniazoch.sk, The Telegraph Foto: SITA
Eurozóna nebola navrhovaná s tým, že by z nej mal niekto odchádzať. Aj na vrchole krízy v rokoch 2011 a 2012 politici absolútne odmietali možnosť exitu. Mario Draghi vtedy uviedol, že "táto možnosť nie je v dohode". Silnejúce populistické strany, ktoré sú zamerané proti súčasnej ekonomickej politike, ale ukazujú, že nebezpečenstvo rozpadu menovej únie nie je zanedbateľné.
Ak by k nemu došlo, museli by sme podobný prípad hľadať vo vzdialenejšej histórii. Zvyčajne sa v tomto zmysle hovorí o rozpade Rakúska-Uhorska v roku 1918. Práve tento príklad prináša kľúčové ponaučenie. Prvým z nich je, že zmena meny musí využiť moment prekvapenia. Každý, kto má nejaké aktíva, sa totiž bude snažiť presunúť ich do nejakej bezpečnej oblasti, aby zabránil devalvácii ich hodnoty. Na to, aby zmena meny prebehla hladko, môže o nej vedieť len minimum ľudí. Ekonóm Michael Spencer tvrdí, že aj dnes je teoreticky možné nahradiť jednu menu druhou, ale je veľmi pravdepodobné, že ľudia by takýto krok odhadli vopred. Najpravdepodobnejšie to teraz môže nastať v slabých článkoch eurozóny.
Spencer tvrdí, že keď začalo byť v roku 1918 jasné, že dôjde k rozpadu ríše, ľudia prevážali škatule plné peňazí tam, kde podľa nich mali mať vyššiu hodnotu. Potom nastalo pečiatkovanie peňazí, ktoré boli takmer všetky vo fyzickej forme. Dnes ale držíme väčšinu našich peňazí vo forme elektronickej a ich konverzia by mohla prebehnúť v jedinom okamihu. Ak by teda plánovaná konverzia zostala utajená, nepredstavovala by väčší problém. Ak by sa neutajila, je dôležité, že kapitál sa dnes presúva oveľa rýchlejšie ako za Rakúska-Uhorska. Dnes jednoducho nie sme obmedzení rýchlosťou cvalu koňa.
V Grécku už výber vkladov prebieha. Odliv kapitálu sa pred dosiahnutím dohody medzi Gréckom a vedením eurozóny vyšplhal na miliardu eur denne. Gabriel Sterne z Oxford Economics v súvislosti s podobným odlivom peňazí spomína Argentínu. Tá je podľa neho kvôli vývoju z roku 2001 najčastejšie spomínaným príkladom odlivu kapitálu. Argentínske depozitá pritom počas krízy klesli o 23 %. V Grécku došlo k odlivu kapitálu šesťkrát väčšiemu, ak ho meriame na základe predkrízovej hodnoty relatívne k HDP. Pred odchodom niektorej krajiny z eurozóny by tak pravdepodobne muselo byť zavedenie obmedzenia na pohyb kapitálu. Pokiaľ ale k niečomu takému dôjde, je ťažké to vrátiť späť. Rovnaký krok urobil Island v roku 2008 a doteraz nedošlo k jeho eliminácii. Na Cypre sa zdalo, že pôjde o prechodný nástroj, teraz to však vyzerá, že hovoríme o stálom stave.
Konverzia by sa týkala aj eurových bankoviek. Bankovky vydané centrálnou bankou Grécka možno spoznať podľa ich identifikačného čísla. Sú už ale rozšírené po celej Európe, takže by nemohlo dôjsť k prostému zrušeniu národných bankoviek. Je pravdepodobné, že aj dnes by teda daná krajina musela prikročiť k starému dobrému pečiatkovaniu či kolkovaniu podobne, ako tomu bolo za Rakúska-Uhorska. Ak by vláda bola skutočne radikálna, mohla by povedať, že platí len elektronické peniaze a nedošlo by k distribúcii žiadnej hotovosti. Malo by to svoje výhody, ale na takýto krok by sme si museli ešte počkať.
Bolehlav ale neskončí ani vo chvíli, keď sa podarí vydať novú menu. Ak má nejaká krajina dlhy v eurách, jej dlhová záťaž sa zvýši, pretože nová mena pravdepodobne prejde devalváciou. Tlačenie nových peňazí pritom v takom prípade nepomôže. Ak krajina dosiahne primárne prebytky, nemusí sa vysporiadať s tým, ako získať nové peniaze. Ak prebytky nedosiahne, čelí vysokým sadzbám a problémom so získaním nových financií. Po určitej dobe by sa ale mali dostaviť pozitívne dôsledky a oživenie ekonomiky. Krajiny ako Grécko si už toho ale vytrpeli veľa. Keď sa jeho vláda raz rozhodne, že je nutné z menovej únie odísť, nebude to žiadna pohodlná cesta. Bude to ako „opica“, ktorá trvá celé generácie.
