oPeniazoch.sk, WSJ Foto:SITA
Odborníci sa už niekoľko týždňov dohadujú, či stojí európske hospodárstvo pred novou hrozbou v podobe deflácie. Ide samozrejme o novinku len pre súčasnú generáciu, naši predkovia už zažili, čoho je schopná.
Čoraz viac rastú obavy z toho, či sa vrátiť do Európy trend neustáleho poklesu cien. Jav nazývaný ako deflácia, v tridsiatych rokoch minulého storočia negatívne poznačil životy miliónov ľudí, napísal The Wall Street Journal. Japonsko zasiahol tento mor v deväťdesiatych rokoch minulého storočia a až po brutálnych zásahoch novej vlády vytvorenej na konci roka 2012 a centrálnej banky Japonska sa v ostatných mesiacoch podarilo dosiahnuť aké-také zvýšenie cien.
Skrytou hrozbou deflácie v Európe sa zaoberá aj výskumná správa HSBC banky z decembra minulého roka. Zatiaľ tento problém zasiahol len Lotyšsko, Grécko a Cyprus, pričom väčšina analytikov, vrátane expertov z HSBC si myslí, že pre nasledujúce obdobie bude charakteristická skôr nízka inflácia, ako pokles cien. Ceny sa len alarmujúco pomaly šplhajú hore, v priemere ide o rast menší než jedno percento, a to aj napriek tomu, že Európska centrálna banka tlačí peniaze do ekonomiky eurozóny.
Za normálnych okolností by pôžičky za nízke úrokové sadzby stimulovali investície, hospodársky rast a naštartovali by infláciu. V súčasnosti však tempo straty hodnoty peňazí nedosahuje ani deklarovaný cieľ ECB, čo je niečo pod dvoma percentami. Priemer pod jedno percento vrhá tieň deflácie na krajiny, ktoré používajú spoločnú európsku menu. Nervozita stúpa, veď v decembri vzrástli ceny v eurozóne len o 0,8 percenta.
Ničivá sila
Počas desaťročí pred druhou svetovou vojnou sa v kapitalistickej ekonomike striedali inflačné a deflačné obdobia. Od tohto vzťahu sa v dlhodobom horizonte odvíjal rast svetovej ekonomiky. V prvej polovici minulého storočia ale toto striedanie viedlo k takým ekonomickým, politickým a sociálnym explóziám, z ktorých plynie jediné ponaučenie: už nikdy viac. V Nemecku v roku 1920 pustošila hyperinflácia, v roku 1930 ju nasledovala takmer 23 percentá deflácia. Kým prvá zničila život obyvateľstva tým, že peniaze stratili svoju hodnotu, tá druhá spôsobila celý rad osobných katastrof po tom, čo ekonomiku vtlačila do klesajúcej špirály.
V čom je problém
V Nemecku dosiahla v novembri 2013 ročná miera inflácie 1,6 percenta, čo je tretí najvyšší údaj v eurozóne. Nie je tu tak priama hrozba deflácie. Nájdu sa však odborníci, ktorí sa domnievajú, že aj keď je na povrchu všetko v poriadku, v hlbinách sa vytvárajú podmienky pre dlhodobý pokles cien. Patrí medzi nich aj ekonóm Jean Pisani-Ferry, šéf rady plánovania hospodárskej politiky Francúzska, ktorý sa domnieva, že nadišiel čas na oznámenie: deflácia nám už klope na dvere.
„Podniky vyrábajú hlboko pod svoju kapacitu, miera nezamestnanosti eurozóny dosahuje v priemere viac než 12 percent. Popri tom zvyšok sveta, predstavujúci pre európsku ekonomiku exportný trh, bojuje s rastom. Ceny surovín a energetických nosičov sú utlmované. Všetko nasvedčuje tomu, že je tu šialene vysoké riziko deflácie,“ varuje Pisani-Ferry. Dokonca aj Bundesbank upozorňuje na skutočnosť, že ak ceny začnú klesať, môžeme sa rozlúčili s rastom HDP.
Klesajúce ceny vyvolávajú u spotrebiteľov aj podnikov pocit, že by mali obmedziť svoje výdavky, pretože sa oplatí počkať a kúpiť to čo potrebujú, ešte lacnejšie. Pokles dopytu sa prejaví na firemných ziskoch, čo má za následok prehodnocovanie výšky miezd zamestnancov, prepúšťanie a pokles pri výbere daní. Klesajúce príjmy a rastúca nezamestnanosť aj naďalej vyvíjajú tlak na znižovanie cien. Vytvára sa vražedná, klesajúca špirála.
Súčet nula
Ak by toto všetko nestačilo, dokáže deflácia aj iným spôsobom zabrániť šanci na rast. Reálna úroková miera, rozdiel medzi nominálnou úrokovou sadzbou a očakávanou infláciou, na veľké sklamanie dlžníkov, začne rásť. Pričom splátky dlhu ani nemusia byť vyššie. Kvôli klesajúcim príjmom aj relatívne nezmenené splátky začínajú byť čoraz viac zaťažujúce, veď kto už len dokáže z menej peňazí vyplatiť rovnaké splátky, ako keď dostával každý mesiac viac?
Centrálne banky sa môžu snažiť znížiť svoje základné úrokové sadzby, aby obmedzili ponuku peňazí a tým pomohli zvýšiť ceny. No v súčasnej dobe dosahuje základná úroková sadzba ECB 0,25 percenta, takže už niet ďalšej cesty smerom dole. V zásade možno zaviesť zápornú reálnu úrokovú sadzbu, čo by znamenalo, že komerčné banky musia platiť za to, aby mohli mať svoje peniaze v centrálnej banke. To by sa však premietlo na vkladateľov, sporiteľov, ktorý by museli platiť za to, že majú v banke peniaze a radšej by si ich ukrývali pod vankúš.
Výsledkom je jedna pekelná hra s nulovým súčtom, v ktorej veritelia vyhrávajú a dlžníci strácajú. V prípade eurozóny sa do tej druhej spomínanej kategórie dostávajú vykrvácané južné krajiny, oproti nim stoja členské štáty na severe. Táto hra by mohla mať nepredvídateľné následky. Nie náhodou mnohí odborníci upozorňujú, že je tu skutočný dôvod na obavy z možnej deflácie.
