oPeniazoch.sk, mises.org Foto:SITA
Európska dlhová kríza bezprecedentne zasiahla aj dve krajiny, ktoré sa ešte nedávno považovali za mimoriadne ekonomicky úspešné. Dnes sa Írsko a Island snažia prekonať svoje problémy úplne odlišnou menovou politikou.
Odlišná cesta, na ktorú nastúpili obe krajiny dáva odpovede aj na také otázky, či je múdre nechať skrachovať polovicu bankového systému, či môže byť úspechom zrýchlené tempo inflácie, a či je za všetkých okolností "smrteľné" držať sa obmedzení jednotnej menovej politiky v eurozóne.
Tri najväčšie rozdiely v riešení krízy oboch krajín sú:
– Zatiaľ čo na Islande nechali problematické banky padnúť, v Írsku ich zachránili všetky a to aj za cenu, že sa tak štát značne zadlžil.
– Island umelo zrýchlil mieru inflácie, zvýšil množstvo peňazí, koruna devalvovala, čím sa snažili zlepšiť konkurencieschopnosť a zvýšiť exporty. Naopak Írsko ako člen eurozóny si kvôli monetárnej politike toto všetko dovoliť nemohlo. Írsko sa pokúša napraviť svoju konkurencieschopnosť vnútornou devalváciou, teda znížením cien aj miezd.
– Island zaviedol obmedzenia pre pohyb kapitálu. Týmto sa snaží udržať v krajine zahraničné investície. Írsko sa drží pravidiel eurozóny, neobmedzuje pohyb kapitálových investícií, ktoré môžu voľne prúdiť von aj dnu.
Dve veľmi odlišné krízové riadenia priniesli aj veľmi rozdielne dôsledky pre obe krajiny. Nominálny HDP na Islande kvôli stúpajúcej inflácii vzrástol medzi rokmi 2008 a 2013 o 30 percent, zatiaľ čo reálny HDP na konci obdobia ešte stále ukazuje viac než 20 percentný pokles. Naopak v Írsku je strata počas tohto obdobia v nominálnom i reálnom HDP približne 10 percent.
David Howden, profesor na St. Louis University v Madride, zdôrazňuje z toho vyplývajúce ponaučenie. Čím bude prístup na riešenie krízy radikálnejší, tým väčšie budú výkyvy hlavných makroekonomických ukazovateľov. Zázrak sa nedá očakávať ani od jednej metódy. Tak ako Islanďanov bolí hlava kvôli rastúcej inflácii a klesajúcemu reálnemu HDP, Írov znepokojuje masívny štátny dlh, ktorý ich ťaží po záchrane bankového systému.
Niekoľko ponaučení by sa však predsa len dalo odvodiť. Zrýchlené tempo inflácie spôsobí minimálne toľko problémov v ekonomike, koľko ich aj rieši. Nezodpovedné riadenie banky spôsobí obrovské škody, pričom je jedno, či ju vlády nechajú padnúť, alebo sa štát rozhodne zachrániť ju. V jednom prípade sa zrúti HDP, v druhom sa objavia po nej nesplatiteľné dlhy. Vnútorná devalvácia, kedy sa pekne pomaly znižujú ceny aj mzdy, skutočne dokáže z dlhodobého hľadiska ozdraviť konkurencieschopnosť, ale v krátkodobom horizonte sú pozitívne zmeny len veľmi slabo badateľné. Hlavné poučenie je možno to, že nerovnováha vyvolaná počas jedného desaťročia sa nedá napraviť za päť rokov. Rýchle zotavenie sa nekoná ani keď sa do boja nasadí celý arzenál menovej politiky, ani keď sa s jednotlivými nástrojmi pracuje v rukavičkách.
