Na papučovú kultúru sa neustále nadáva. V každom prípade televízia zabáva mladých i starých, bohatých i chudobných rovnako. Za socializmu boli zhruba štyri typy televíznych prijímačov. Asi dva čierno – biele a dva farebné.
My sme sa na farebný televízor zmohli takmer pred dvadsiatimi rokmi. Volal sa Tesla color Brožík a až na jedného novinára rovnakého mena nik nám nechcel veriť, že taký televízor existuje, kým si ho u nás doma neobzrel ako zvláštne čudo. Neviem, ako sa nám podarilo ho kúpiť v Priori na nám. SNP v Bratislave. Nechceli nám ho odložiť, mali tuším posledné dva kusy, nuž šla poň manželka sama.
Náš najstarší syn mal vtedy tri roky, toho ťahala za ruku a pod nosom mala najkrajšie ženské bruško – bola v deviatom mesiaci. A takto „nabalená“ televízor dopratala domov, lebo ja som musel zarezávať v práci – vtedy v jedinej televízii. Taxikár sa jej pýtal, kde má manžela, že sa v takom stave a s jedným dieťaťom za ruku trieska aj s televízorom domov do Petržalky, ale moja drahá polovička mu nesmelo šepla, že to je darček pre manžela a teda prekvapenie.
Taxikár sa dal obmäkčiť natoľko, že jej televízor dotrepal až k nám domov. Slúžil nám verne celé dlhé roky. Zhruba po desiatich rokoch začal…
Celý článok si môžete prečítať tu »».
