oPeniazoch.sk, oPeniazoch Foto: SITA/AP
Zoznam príkladov zlyhania cenovej regulácie sú takmer nekonečné. Napriek tomu sa z minulosti niektoré krajiny nedokážu poučiť.
Alexander Lukašenko je známy tým, že sa od roku 1994 pri moci udržal ako prezident Bieloruska zmanipulovanými voľbami. V máji 2021 dokázal prinútiť lietadlo spoločnosti Ryanair na ceste z Grécka do Litvy pristáť v hlavnom meste Minsk, aby mohol na palube zatknúť popredného disidenta Romana Protaševiča. Najmenej slobodný národ v celej Európe, Bielorusko, je prekliaty strašným rekordom v oblasti porušovania ľudských práv kvôli krvou nasiaknutým rukám svojho maniakálneho diktátora pýšiaceho sa záľubou v niekdajší Sovietsky zväz, ktorého rozpad označil za „katastrofu“. Dnes je to najvernejšia bábka Vladimíra Putina vo východnej Európe. Presadzuje štátne vlastníctvo priemyslu, pretože hovorí, že je efektívne, čo by si netrúfol tvrdiť ani ten najbláznivejší rozprávkar.
Najnovšie sa Lukašenko považuje za akéhosi ekonomického čarodejníka, píše Lawrence W. Reed na portáli fee.org. Tvárou v tvár ročnej miere inflácie cien takmer 20 percent nahnevane na stretnutí najvyšších predstaviteľov vyhlásil: „Všetky zvyšovania cien sú zakázané. Zakázané! Od dnes (6. októbra). Nie od zajtra, od dnes!"
Každý diktátor, ktorý tlačí papierové peniaze, potláča tvorbu bohatstva a čuduje sa, prečo ceny následne rastú, si aspoň z času na čas musel pomyslieť: „prečo mi to nenapadlo?“ Takto o rok žiaden novinový titulok nebude hlásať, že sa Lukašenkovi pomocou nariadenia zázračne podarilo skoncovať s infláciou a že je v bieloruskej ekonomike všetko v poriadku. Naopak, 9,5 milióna obyvateľov Bieloruska čoskoro zažije rovnaký bolestivý výsledok, aký nastane vždy a všade ak sa presadzuje cenová regulácia. Lukašenkova rozprávka bude ich nočnou morou.
Skúsenosti s reguláciou cien sú rozsiahle, ako celá zaznamenaná história, preto už dnes vieme, čo takéto regulácie dokážu a čo nie. Asi neexistuje žiadne iné opatrenie v oblasti hospodárskej a verejnej politiky, ktorého úsilie bolo testované takými rôznorodými historickými skúsenosťami v rôznych časoch, miestach, národoch, spôsoboch vlády a systémoch ekonomickej organizácie. Tento historický záznam nám ponúka pochmúrne jednotný sled opakovaných zlyhaní. Vlastne neexistuje ani jeden príklad, ktorý by potvrdzoval pravidlo, že cenová regulácia zafungovala tak, že zastavila rast inflácie alebo pomohla vyriešiť nedostatok.
Cenová regulácia nevyhnutne vedie k predvídateľnému vzniku čierneho a šedého trhu. S takou vysokou mierou pravdepodobnosti, ako by ekonómia patrila medzi exaktné vedy. Národy, ktoré túto skutočnosť ignorujú, nie sú o nič menej ohrozené ako tie, ktoré nariaďujú, že dva plus dva sa musia rovnať trom.
Trhové ceny sú také, aké sú, v dôsledku sútoku faktorov, z ktorých hlavnými sú ponuka a dopyt po tovare na jednej strane a ponuka a dopyt po peniazoch na strane druhej. Ceny vysielajú signály spotrebiteľom aj výrobcom a hovoria im, čo a koľko majú vyrábať, ale aj to, čo, ako a koľko spotrebovať. Keď sa ceny môžu voľne pohybovať, spájajú ponuku a dopyt, takže prebytky a nedostatky sú pominuteľné. Keď tyran jednoducho určí, aké budú ceny, a presadí svoj príkaz so zbraňou v ruke, je zbytočné si myslieť, že všetci budú žiť šťastne až do smrti.
Stačí sa pozrieť do minulosti. Istý čas boli v starovekom Grécku obchodníci zabíjaní za porušenie cenových regulácií, čo im bránilo neustále zmierňovať zvyšovanie cien pridávaním tovaru. Aténska vláda išla dokonca tak ďaleko, že popravila svojich vlastných inšpektorov, keď ich horlivosť presadzovania cien ochabla. Inflácia nemizla tak efektívne ako obchodníci alebo inšpektori.
K podobným výsledkom došlo neskôr v Rímskej ríši. Slávny Diokleciánov cenový edikt z roku 301 sa skončil katastrofou a cisárovou abdikáciou. Autori knihy Forty Centuries of Wage and Price Controls: How Not to Fight Inflation, Robert L. Schuettinger a Eamonn F. Butler, poznamenávajú, že „štátne zásahy a likvidačná fiškálna politika spôsobili, že celé impérium stonalo pod jarmom, viackrát sa chudobní aj bohatí modlili, aby ich barbari z toho vyslobodili."
Vytlačenie papierových peňazí a zároveň vyhlásenie, že sú „kryté“ skonfiškovaným majetkom katolíckej cirkvi, nezachránilo Francúzsku revolúciu v 90. rokoch 18. storočia. Aj keď gilotína pracovala aj nadčasmi na presadzovanie „zákona maxima“, stále zúrila inflácia, nedostatok a čierne trhy rástli ako huby po daždi. Francúzska ekonomika sa scvrkla, až kým sa Napoleon nedostal k moci a spálil tlačiarne.
Historické príklady zlyhania cenovej regulácie sú takmer nekonečné a Bielorusko sa čoskoro pripojí na tento poľutovaniahodný zoznam. Musíme poznať ekonómiu a históriu, pretože bez vedomostí, ktoré nám tieto disciplíny dávajú, môžeme byť hlúpi a deštruktívni. Ako je bieloruský despota. A to nie je žiadna rozprávka, uzatvára Lawrence W. Reed na portáli fee.
