oPeniazoch.sk, the conversation Foto: getty images
Osemdesiate roky znamenali prestávku. Dovtedy národné ekonomiky dovážali a vyvážali suroviny, spotrebný a investičný tovar. Globalizácia zvýšila výmenu medziproduktov, ktoré umožňujú veľkým skupinám delegovať konštrukčné a výrobné úlohy na dodávateľov so sídlom v zahraničí.
Dvojitý pohyb outsourcingu a offshoringu úloh vďaka informačným technológiám a digitalizácii umožnil vytvorenie globálnych hodnotových reťazcov, ktoré sa vyznačujú vysokou intenzitou koordinácie a poklesom transakčných nákladov. Fluidifikácia svetového priestoru zvýšila mobilitu produkcie tovarov a služieb, zatiaľ čo liberalizácia finančných trhov zrýchlila mobilitu kapitálu.
Kompromisy medzi investovaním v zahraničí a/alebo nadviazaním zmluvných vzťahov s dodávateľmi odvtedy závisia od rozhodnutí riadiacej štruktúry skupiny, ktorá je zodpovedná za integráciu úloh a logistickú koordináciu tak, aby sa posilnili vzájomné závislosti v riadení zdrojov.
Pri mnohých výrobkoch, ktorých pridaná hodnota spočíva v komponentoch vyrábaných dodávateľmi, zohralo vytvorenie globálnych hodnotových reťazcov (automobilový priemysel, textil, lieky atď.) významnú úlohu v deindustrializácii.
Hyperglobalizácia po finančnej kríze v roku 2008 ustupuje. Dnes je produktívna deglobalizácia spojená s viacerými faktormi. Čína sa preorientúva na domáci dopyt a komerčný pokles v Spojených štátoch sa medzi rokmi 2015 a 2020 zvýšil. Zahraničné investície medzi rokmi 2008 a 2014 stagnovali a potom až do roku 2020 prudko klesali. Globalizácia sa svojou podstatou mení, ovplyvňujú ju geopolitické aj prísne ekonomické dôvody.
Navyše, keď sa vytvorenie globálnych hodnotových reťazcov znásobí, návratnosť koordinácie sa zníži, pretože pre skupiny je ťažšie kontrolovať celý výrobný proces. K tomu sa pridáva pandémia, ktorej šok spôsobuje prekomponovanie na nových teritoriálnych základniach (tretina z nich podľa nemeckého inštitútu) a účinky uväznenia kontajnerov v čínskych prístavoch.
Závratný nárast dopravných nákladov zhoršuje výrobné prekážky, ktoré ovplyvňujú komponenty veľkého počtu produktov. Nehovoriac o ekologických imperatívoch zameraných na zníženie importovaného znečistenia, ktoré predchádzajúce presuny umocnili pod zámienkou ekologizácie národnej výroby.
Sme svedkami spochybňovania globalizácie, ktorá uprednostňuje neoliberálny globálny poriadok pred národnými záujmami. Výsledné excesy vysvetľujú nárast populizmu na politickej úrovni a na ekonomickej úrovni návrat štátu, či už v zmysle konsolidácie priemyselných štruktúr (reindustrializácia, relokácie), národnej suverenity a/alebo európskej (priemyselné politiky v oblasti polovodičov, batérií, liekov atď.), sociálnych otázok a energetickej a environmentálnej politiky.
Vôľa zmeniť nastavenia globalizácie je zjavná. Dôkazom toho je nedávny prejav Janet Yellenovej, ministerky financií USA, ktorá uviedla, že „odteraz bude globalizácia prebiehať medzi priateľmi, ktorí zdieľajú rovnaké hodnoty“. Zvýšená fragmentácia globálneho priestoru odhaľuje viaceré oblasti vplyvu, ktoré uprednostňujú skrátenie a regionalizáciu dodávateľských reťazcov a vyžadujú preskupenie ekosystémov a predefinovanie obchodných zručností.
Okrem toho obchodné napätie medzi Čínou a Spojenými štátmi a vojna na Ukrajine zvýrazňujú „dewesternizáciu“, ktorá sa netýka len výrobnej sféry a financií, ale ovplyvňuje aj mentalitu, normy a hodnoty, ktoré sú ich základom. Napríklad západná diplomacia je často vnímaná ako forma zasahovania, jej moc zintenzívňuje obchodné vzťahy najmä s rozvojovými krajinami tým, že ich viac podriaďuje trhom a financiám Spojených štátov a v menšej miere aj Európy.
Západné demokracie zasa stavajú bariéry týkajúce sa kultúry (zrušené koncerty, Dostojevskij cenzurovaný Univerzitou Miláno-Bicocca), informácií (Sputnik a RT zakázané v EÚ), digitálneho priestoru (výrobcovia zariadení Huawei a ZTE vylúčení zo Spojených štátov a Kanady), šport (vylúčenie ruských a bieloruských hráčov z turnaja vo Wimbledone) atď.
Fragmentáciu možno pozorovať na jemnejšej úrovni v rámci veľkej oblasti. Rastúce úrokové sadzby v EÚ prehlbujú priepasť medzi silne zadlženými krajinami a tými menej. V roku 2021 bol rozdiel medzi úrokovými sadzbami, ktoré platili Nemecko a Taliansko, 0,9 bodu, dnes je to 2,5 bodu, čo odráža zvýšené riziko talianskeho dlhu.
Sprísnenie menovej politiky zo strany Európskej centrálnej banky , ktoré sa prejaví zastavením nákupov aktív, zvýši napätie zvýšením rizikových prirážok požadovaných investormi pre niektoré krajiny. Všeobecnejšie povedané, znižovanie zadlženosti vlády a spoločností sa stáva nevyhnutným obmedzením v časoch rastúcich nominálnych a reálnych úrokových sadzieb.
Prispôsobením sa tejto novej dohode hrozí zvýšenie rozdielov medzi členskými krajinami EÚ. Náklady môžu byť vysoké, varujú niektorí ekonómovia a odporúčajú predovšetkým potrebu šetriť. Upozorňujú na stratu bohatstva pri poklese hodnôt reálnych a finančných aktív, alebo dokonca na stratu kúpnej sily zamestnancov, pokiaľ ide o skutočnú indexáciu miezd vzhľadom k inflácii.
