oPeniazoch.sk, CNBC Foto: SITA/AP
Nemecko by malo zvýšiť svoj domáci dopyt, aby sa znížil tlak na pokles hospodárskeho rastu v eurozóne, ktoré aj napriek mimoriadnej podpore menovej politiky vykazuje od začiatku tohto roka stratu tempa rastu.
Spomaľujúci hospodársky rast v eurozóne je výsledkom prebiehajúcej fiškálnej konsolidácie. Rast hrubého domáceho produktu v prvých dvoch štvrťrokoch sa spomalil na priemernú ročnú mieru 2,3 percenta z takmer 3 percentného tempa rastu v predchádzajúcich šiestich mesiacoch. Priemyselná produkcia sa ocitla v recesii a maloobchodný predaj len sotva dosiahol rast o 0,9 percenta.
Niektorí nemeckí vládni predstavitelia za tým nevidia nič zlé. Namiesto toho sú znepokojení silným menovým stimulom, ktorý poskytla Európska centrálna banka, a infláciou spotrebiteľských cien v eurozóne v júli na úrovni 2,1 %. Jadrová inflácia (CPI mínus potraviny a energie) dosiahla iba 1,3 percenta – čo je pod strednodobým cieľom 2 percentá.
Nemecko by samozrejme nemalo mať dôvody sa sťažovať. Má plnú zamestnanosť, jeho ekonomika zatiaľ v tomto roku rastie o 2 % (značne nad úrovňou odhadovaných 1,3 %) a čerpá takmer 40 % celkového obchodného prebytku od svojich vytrvalých partnerov z eurozóny. Na rozdiel od Nemcka, ale Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Portugalsko, štáty ktoré predstavujú takmer polovicu ekonomiky eurozóny, patria ku krajinám, ktoré by fatálne postihlo neopodstatnené nemecké presadzovanie rastúcich úrokových sadzieb v eurozóne.
Navyše, okrem sprísňovania úverových podmienok, Nemecko vyvíja neúmerný tlak na tieto krajiny, aby rýchlo vyvážili svoje verejné financie a znížili svoj štátny dlh. Celé to vyzerá tak, že Berlín nezaujíma, že kombinácia fiškálneho obmedzenia a rastúcich nákladov na úver by okamžite spôsobila polovici menovej únie prepad do recesie.
V súčasnosti čelí Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Portugalsko fiškálnej konsolidácii za podmienok oslabenia agregátneho dopytu. Ich rozpočtový deficit sa pohybuje od 2,3 % HDP (Taliansko) do 3 % HDP (Španielsko a Portugalsko), pričom väčšinu fiškálneho pokroku doteraz umožnila menová podpora hospodárskeho rastu.
Situácia verejného dlhu je oveľa horšia. Ich pomer dlhu k HDP sa na konci minulého roka odhadoval na 115 % (Španielsko) či na 155 % (Taliansko). To je veľmi vzdialené od 60 percentného mandátu fiškálnych pravidiel menovej únie. Aby sa dlh udržiaval na stále klesajúcom trende, museli by prevládať veľké rozpočtové prebytky pred úrokovými výdavkami na záväzky vlády. Dnes iba Portugalsko túto podmienku plní s primárnym prebytkom rozpočtu približne 4 % HDP. Oveľa menšie primárne rozpočtové prebytky má Taliansko a Španielsko.
To, čoho sme dnes svedkami, sa javí ako opakovanie fiškálnej úspornosti, ktorú Nemecko uvalilo na potápajúce sa ekonomiky eurozóny začiatkom tohto desaťročia. Zdá sa, že Berlín nezaujíma, že jeho "model rastu úspor" mal dopad na milióny ľudí a že v dôsledku toho je 118 miliónov občanov Európskej únie stále vystavených riziku chudoby a sociálneho vylúčenia.
Taliansko bude teraz prvým testovacím jazdcom fiškálnej politiky eurozóny vedenej Nemeckom a jeho zástupcami v Komisii EÚ. Nová vláda v Ríme je pripravená uvoľniť svoju fiškálnu pozíciu v reakcii na množstvo problémov: hospodársky rast sa v prvých šiestich mesiacoch tohto roka spomalil na 1,2 %, miera nezamestnanosti zotrvala na úrovni 11 %, tretina talianskej mládeži je bez zamestnania, 18 miliónov ľudí (takmer tretina obyvateľov krajiny) čelí chudobe a sociálnemu vylúčeniu a rozpadajúca sa infraštruktúra potrebuje naliehavé opravy. Verejné varovania zo strany Európskej komisie, že deficit by nemal prekročiť hranicu 3 percent HDP, výrazne zvýšili náklady verejných financií Talianska. Minulý piatok desaťročné vládne dlhopisy v Taliansku uzavreli s výnosom 3,14 percenta, čo bol prudký nárast od približne 2 percent na začiatku tohto roka.
Francúzsko je ďalšie v poradí. Rozpočtové rozhodnutia na budúci rok sú komplikované, zjavne nepočítali s oslabením dopytu a produkcie. To výrazne zníži príjmy štátu a znevýhodní program sociálnej starostlivosti. Európska komisia odhaduje, že francúzsky rozpočtový deficit v prvom štvrťroku tohto roka dosiahol 2,5 % HDP, čo znamená, že akýkoľvek ďalší pokrok v oblasti verejných financií je už veľmi problematický.
Nemecko zaznamenalo v prvých troch mesiacoch tohto roka rozpočtový prebytok vo výške 2,4 % HDP a od roku 2014 pokračuje jeho fiškálna nirvána. Zároveň v období január až apríl Nemecko dosiahlo obchodný prebytok s ročnou mierou 101,4 mld. EUR vďaka svojim partnerom v menovej únii. Ide o skromný nárast oproti 12,4 % v predchádzajúcom roku. Je zrejmé, že tieto obrovské transfery bohatstva, ktoré získava Nemecko od zvyšku eurozóny, majú veľa spoločného s preplnením vládnej pokladnice v Berlíne a ekonomickým rastom, ktorý je založený na vývoze.
Ak Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Portugalsko stojs proti nemeckému tlaku na zintenzívnenie fiškálnej konsolidácie v podmienkach pretrvávajúceho cyklického poklesu, neexistuje žiadna možnosť, aby ECB mohla v rámci menovej únie zabrániť vážnejším recesným sklzom.
Podľa amerického príkladu by sa dalo súčasné spomalenie rastu v eurozóne ľahko zvrátiť kombináciou politík pozostávajúcou z fiškálneho stimulu a akomodačných menových politík. Preto najlepšie, čo by tieto štyri krajiny mohli urobiť, je zdržať sa akéhokoľvek fiškálneho sprísňovania s cieľom chrániť rast a vytváranie pracovných miest.
Nemecko by mohlo pomôcť stabilizovať a vyvážiť ekonomiku eurozóny stimulovaním domácich výdavkov. To by povzbudilo rast nemeckých nákupov od svojich partnerov v regióne. Bohužiaľ najaktuálnejšie údaje ukazujú pravý opak: rastúce obchodné prebytky v eurozóne sú rastúcim tlakom na hospodársky rast menovej únie.
Autorom je Michael Ivanovitch, nezávislý analytik zameriavajúci sa na svetovú ekonomiku, geopolitiku a investičné stratégie. Pôsobil v OECD v Paríži, aj ako medzinárodný ekonóm vo Fede.
