Patria daňové úniky na Slovensku k najvýhodnejším investíciám? Možno považovať niektoré daňové úniky za legálne? Ktoré daňové úniky najviac využívame? Na tieto i na ďalšie otázky odpovedá nasledujúci článok.
Efektívnosť daňovej sústavy a účinnosť daňovej legislatívy štátu okrem iných ekonomicko-právnych aspektov a súvislostí výrazne závisí aj od toho, ako spoločnosť pozerá na daňovú disciplínu. Odrazom tejto disciplíny je rozsah daňových únikov a schopnosť spoločenskej autority eliminovať ich na ekonomicky a sociálne prijateľnú úroveň.
Základným motívom vzniku daňových únikov je rozpor medzi záujmom štátu v inkase daní a záujmom daňových subjektov snažiť sa o minimalizáciu ich vlastného daňového bremena. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že daňové úniky možno rozdeliť na dve skupiny:
- legálne daňové úniky – v zmysle platnej legislatívy, charakteristické vyhýbaním sa daňovej povinnosti šikovným využitím možností, ktoré ponúka zákon,
- nelegálne daňové úniky – nad rámec platnej legislatívy, znamenajúce porušenie zákona.
Typickým príkladom legálneho daňového úniku je ustanovenie zákona č.366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, ktoré ponúka pri uplatnení výdavkov súvisiacich s dosiahnutými príjmami u živnostníka – fyzickej osoby možnosť uplatniť buď skutočnú evidenciu výdavkov alebo paušálnu sadzbu výdavkov 25%. Pokiaľ živnostník dosiahol výdavky nižšie a nie je oboznámený o tomto opatrení, platí samozrejme aj vyššiu daň. Pokiaľ o ňom vie, využíva legálnu možnosť skrátiť si daňovú povinnosť o bližšie neurčenú sumu. Je zrejmé, že úmerne k praxi vyšších príjmov je možné takýmto spôsobom ušetriť státisíce korún.
Čo sa týka nelegálnych daňových únikov, tých je pochopiteľne viac a závisí iba od šikovnosti konkrétnej osoby, či dokáže a ako dokáže využiť situáciu, v ktorej sa ako podnikateľ alebo bežný, nepodnikajúci jednotlivec ocitol.
Jedným z pekných príkladov nelegálnych daňových únikov je príklad môjho známeho, ktorý pred dvoma rokmi poberal viacero príjmov v rôznych mestách nášho štátu. Ako základ k zostaveniu daňového priznania dostal potvrdenia o výške zaplatených preddavkov na daň (tzv. potvrdenie o zdaniteľnej mzde) od každého zamestnávateľa osobitne. Daňové priznanie si zostavil a podával ho sám v mieste svojho bydliska. Rozhodol sa, že jedno z týchto potvrdení o zdaniteľnej mzde k priznaniu nepriloží a teda ani neprizná tento príjem, čo mu v konečnom dôsledku vynieslo daňový preplatok v hodnote približne 5 000 Sk. Jeho istota pramenila z toho, že príjem, ktorý nepriznal, plynul v inom meste a tento zamestnávateľ teda odvádzal jeho preddavky na daň inému daňovému úradu. Predtým si zistil, že tento druh príjmov fyzických osôb si daňové úrady medzi sebou nehlásia. Keďže z daného príjmu neplatil ani poistné, jeho istota bola priam stopercentná. A výsledok – všetko bolo v poriadku.
Ďalší príklad je z podnikateľskej praxe. Predstavme si živnostníka, ktorý používa motorové vozidlo na služobné účely. V štruktúre svojich výdavkov na cestovné uvádza 140 000 Sk so záznamom o najazdení 20 000 km. V skutočnosti však na účely podnikania najazdil autom len 10 000 km a zvyšných 10 000 km najazdil počas dovolenky, keď viezol rodinu k moru do Grécka.
Podobných príkladov by sme mohli uviesť ešte niekoľko. O tých najziskovejších si povieme na budúci týždeň.
Poznáte zaujímavejšie formy daňových únikov? Dajte nám vedieť …
