oPeniazoch.sk, the atlantic;Harvard Business Review Foto:SITA/AP
Úspech Los Angeles a Barcelony kombinovaný s obozretným plánovaním vytvárajú precedens, ktorý by mnoho miest dokázalo zopakovať. Ale pohľad do nedávnej histórie hovorí o tom, že olympijské hry majú preukázateľne likvidačný vplyv na financie hostiteľských miest.
Ekonomické dedičstvo nedávno usporiadaných hier je pre danú krajinu nezávideniahodné. Vysoké účty vystavené pre daňových poplatníkov, zaťažujúce náklady na zabezpečenie, po krátkom čase úplne nevyužitej infraštruktúry, sú dostatočným dôvodom, prečo sa niektoré mestá dnes tak aktívne bránia stať sa hostiteľom ďalších hier. Úradníci v Bostone stiahli ponuku na hosťovanie v roku 2024, zatiaľ čo obyvatelia Hamburgu sa zhodli v rozhodujúcom hlasovaní stiahnuť kampaň svojho mesta. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) a jeho národné pobočky, sa zdá sa, že napriek spomenutému sú z hier stále bohatší, vďaka lukratívnym sponzorom a televíznym právam.
Štandard a náročnosť celého divadla sa neustále zvyšuje. Otváracie ceremoniály sú stále nákladnejšie, medzi nástrahy patria ja drahšie ikonické štadióny, rôzne športové arény a viditeľné občianske "vylepšenia". Ľahko sa dá zvyknúť na túto modernú podobu olympijských hier, ale ako si zvyknúť na isté škody, ktoré spôsobujú hostiteľským krajinám? Hosťovanie hier nepredstavovalo vždy zaťažujúcu extravaganciu. Nedávne trendy s rastúcimi nákladmi a klesajúcimi výnosmi siahajú len do 80-tych rokov minulého storočia. Bol tom zlomový moment v stratégii MOV, organizácia nasmerovala hry na ich súčasnú trajektóriu.
Na konci roka 1970 sa MOV ocitol na dne. OH v roku 1976 v Montreale boli podľa všetkého fiasko, Kanada a jej občania prišli takmer o miliardu dolárov, ak by desiatky krajín udalosť bojkotovali. Desaťročia nehospodárnosti pripravili olympijský výbor o potrebnú hotovosť, spoliehajúc sa na príliš malé príspevky od príliš veľkého počtu sponzorov. Tieto problémy, spolu s excesmi ohľadom zneužitia predchádzajúcich hier v roku 1968, kedy stoviek demonštrantov zomrelo v rukách polície v Mexico City, sa MOV rozhodoval výhradne medzi dvoma kandidátmi pre hry v roku 1984, boli to Los Angeles a Teherán. Keď iránska revolúcia v roku 1979 Teherán z kola vyradila, usporiadatelia nemali veľmi na výber.
Našťastie pre MOV, táto kríza sa časovo zhodovala so zmenou vedenia. Lord Killanin, britský šľachtic, sa stal prezidentom MOV v roku 1972 a začala sa usilovať o celkovú nápravu nielen finančného zdravia organizácie, ale aj priorít organizácie. "Keď Killanin prevzal MOV, organizácia bola na mizine," vysvetľuje David Goldblatt, autor publikácie Globálna história olympijských hier. "Bolo to malinká organizácia, ktorá mala sotva na svoju existenciu. Avery Brundage, predchodca Killanina, zaplatil prenájom a účty za kanceláriu na za 20 rokov a nezostalo mu na plat."
Juan Antonio Samaranch, Killaninov nástupca, pokračoval v reorganizácii po svojom nástupe v roku 1980. Najvýraznejšou zmenou v priebehu jeho funkčného obdobia bolo vysporiadanie sa s desiatky rokov starou požiadavkou, aby všetci olympionici, hoci aj inak neplatení amatéri, pomohli dláždiť cestu pre rýchlo rastúcu profesionalitu a komercializáciu hier. Nakoniec vznikol Samaranchov model hier, ktorý sa mnohí snažili odkopírovať, ale málokomu sa to v skutočnosti aj podarilo.
Pod vedením Saramancha sa uporiadali v roku 1984 hry v Los Angeles. Hry boli ziskové, niečo také sa neprihodilo od roku 1932. Dokonca sa nejaké peniaze aj ušetrili, Hry boli úspešné aj v rámci otváracieho, či uzatváracieho ceremoniálu. O osem rokov neskôr, MOV zaznamenal ďalší triumf v Barcelone, Samaranchovom rodisku. Pomohlo to posilniť celosvetovú reputáciu mesta, ale aj olympijského výboru a samotných hier.
Ale v nasledujúcich desaťročiach, krajina po krajine, už nedokázali zopakovať úspech z Los Angeles a Barcelony. V Los Angeles vznikol precedens ziskovosti so stále rastúcou úrovňou show. Hoci hry v posledných dvoch desaťročiach určite nikdy neprepadli pokiaľ ide o nenaplnené očakávania ohľadom show, ich plánovači dôkladne prehliadajú obozretné rozhodnutia. Tie rozhodnutia, ktoré pomohli hrám v Los Angeles k ziskovosti. Skôr než by márnotratne utrácali na výstavbu nových štadiónov, v Los Angeles minimalizovali náklady tým, že využili existujúcu infraštruktúru, vrátane premeny vysokoškolských internátov na dočasnú olympijskú dedinu.
Barcelonské dedičstvo bolo dokonca zle interpretované. "Jedným z hlavných olympijských klišé je, že hry sú katalyzátorom pre mestské zmeny, vrátane výstavby a urbanizácie," hovorí Goldblatt, s tým, že Barcelona bal často dávaná za príklad. "V skutočnosti, Barcelona prechádzala 17 ročným rozvoja, ktoré by nastali bez ohľadu na to, či v meste budú olympijské hry, alebo nie. Olympiáda tento proces len zavŕšila."
Najbližšie letné hry ale dokonale ignorovali to, čo sa udialo v Barcelona a ignorovali aj postup Los Angeles. V Atlante dúfali, že hry dokážu v roku 1996 povýšiť profil mesta. Od výberu mali na prípravu sedem rokov, ale postupne tieto nádeje vyprchali. Nedostatočný urbanizmus, unáhlené pokusy o dezinfikovanie stáročia starej rasovej histórie a intenzívne pokusy odstrániť bezdomovcov z centra mesta. V zreteľnom rozpore s Los Angeles, míňala Atlanta vo veľkom na novú infraštruktúru, a to predovšetkým na úkor svojich daňových poplatníkov. Náklady sa pokúšali kompenzovať prostredníctvom silnej závislosti na všadeprítomných a toľko kritizovaných sponzorských kampaní.
I ďalší hostitelia šli týmto smerom, dokonca chyby z Atlanty násobili. Každá krajina mala svoju špecialitu, "vlastný druh zvláštnej patológie," ako hovorí Goldblatt. "Peking bol nevýslovne autoritársky, Soči vyhralo cenu za korupciu, v Aténach všetko meškalo, Atlante patrí cena za akési nepoctivé sociálne očistenie svojho centra." Atény sa navyše ukázali ako finančný masaker. Cenovka narástla zo 4,5 miliárd dolárov na 9 a následne až na 15 miliárd dolárov. Dlh mesta vzrástol na 14 miliárd dolárov a pravdepodobne sa aj toto podpísalo pod ekonomický kolaps krajiny.
Tohtoročné hry v Riu nepredstavujú odklon od trajektórie z minulosti. S cenovkou 12 miliárd dolárov patria hry medzi najdrahšie v histórii, na rad príde ešte prekročenie, ale už teraz rozpočet "značne presahuje pôvodné odhady. Napriek rétorike organizátorov o udržateľnosti a prosperite, predchádzajúce skúsenosti ukazujú, že záťaž dopadne opäť na plecia daňových poplatníkov Ria. Okrem toho, že niektorí obyvatelia už stratili svoje domovy, aby ustúpili stavebnému úsiliu.
Uprostred toho všetkého stojí rozhodnutie MOV, aby sa zisk vytváral na základe určitých priorít. Od roku 1970 prevzal MOV kontrolu nad lukratívnymi právami rozhlasového a televízneho vysielania, predtým mali tieto možnosti v rukách hostiteľské mestá. Zároveň reštrukturalizoval sponzorské dohody tak, aby priniesli oveľa viac peňazí od oveľa menej sponzorov. To znamená, že aj keď sa finančná záťaž hostiteľských miest zvyšuje, na oplátku tieto mestá nemajú možnosť odkrojiť si z koláča výnosov, ktoré smerujú do MOV. Kým dokáže olympiáda priťahovať pozornosť divákov, zostanú pravdepodobne tieto príjmy viac než zaujímavé.
Tento model je do značnej miery franšízou. Medzinárodný olympijský výbor je malá organizácia a v podstate len predáva práva na usporiadanie hier, na vysielanie, na sponzoring a tak ďalej. Ak má byť tento model úspešný, musí existovať dopyt vo všetkých týchto oblastiach. Pri sponzoringu tomu tak je, to isté platí o televíznych právach. Avšak potenciálne usporiadateľská mestá postupne prichádzajú na to, že je to pre nich nevýhodné.
Prirodzene, to v akom ekonomickom duchu sa nesie usporiadanie olympijských hier, musí byť každému jasné, že s najväčšou pravdepodobnosťou príde impulz na zmenu nie od MOV, ale zo strany krajín a miest. MOV sa stále drží modelu z devätnásteho storočia aj napriek tomu, že svet je úplne inde. Smutné na tom je, že náklady, ktoré s tým súvisia, nenesie Medzinárodný olympijský výbor, ale usporiadateľské mestá. Aj v Riu ľudia vidia, že hry so sebou nesú obrovské plytvanie zdrojmi, ktoré by mohli byť využité inde.
Zatiaľ čo vo februári 2018 sú XXIII. Olympijské hry naplánované v juhokórejskom Pchjongčchangu a Letné olympijské hry 2020 v Tokiu, respektíve tie zimné v roku 2022 v Pekingu, ktorý vyhral aj napriek tomu, že je stovky kilometrov vzdialený od najbližších hôr, je tu šanca na zmenu v roku 2024. V hre sú totiž Los Angeles, Paríž, Rím aj Budapešť, Boston svoju kandidatúru už stiahol. Hoci súčasný rímsky starosta už vyjadril svoju ľahostajnosť a Budapešť by to dokázala možno len s odretými ušami. To, že sa hry dostali z pohľadu usporiadateľskej krajiny do slepej uličky uznal aj súčasný prezident MOV Thomas Bach, v rámci nového programu dúfa, že by mohlo nastať zníženie povinností hostiteľských miest od roku 2020.
Medzinárodný olympijský výbor by mohol ísť úplne novou cestou, vybrať jedno miesto či menší počet miest a tam by sa zimné a letné hry pravidelne usporadúvali. Stále by sa tak generovali veľké príjmy, ale náklady by sa významne znížili. Takáto zmena by olympijskú značku mohla dokonca ešte posilniť, pretože by sa vyhli mnohým negatívam, ktoré sprevádzali hry v Pekingu, Soči či teraz v Riu. Zodpovednosť za olympiádu by mal Medzinárodný olympijský výbor, čo by pre neho bol veľký skok, ale v konečnom dôsledku by mal pozitívny dopad.
Najväčší problém spojený s novým modelom by sa pravdepodobne týkal vysielacích práv. Jednotlivé televízie po celom svete totiž chcú, aby sa naživo vysielané hry objavili v čase, kedy pred obrazovkami sedí najviac divákov. Ak by sa hry konali na jednom mieste, niektorí by z toho profitovali, iní by naopak boli v permanentnej nevýhode. Celkovo by ale hodnota vysielania klesnúť nemala. Je tiež možné organizovať hry na viacerých miestach naraz, čo by problém do určitej miery riešilo, ale v takomto prípade by nešlo o hry, kedy sú všetci športovci na jednom mieste. Má to finančné aj prevádzkové pozitíva, ale stratili by sa výhody plynúce z veľkého rozsahu hier. Pre diváka pri televízii by to ale taká strata nebola, pretože dojem z jednotlivých súťaží a pretekov by bol stále rovnaký.
Medzinárodný olympijský výbor síce dal najavo, že je ochotný uvažovať o zmenách, ale nakoniec ďalej používa súčasný model. To znamená, že aj do budúcna bude zakaždým dúfať, že sa objaví niekoľko miest, ktoré budú ochotné podstúpiť veľké riziká výmenou za to, že sa dostanú do popredia svetového záujmu. Pre ich občanov a daňových poplatníkov to ale bude mať negatívne dôsledky.
Aktuálna dilema MOV je v istom zmysle inverzia jeho predchádzajúce krízy. Vzhľadom k tomu, že organizácie sa už raz ocitla v ťažkej situácii, pri nedostatku financií jej pohol transformačný proces, dnes, o štyridsať rokov neskôr, je obdobnej situácii ale dostatočnou hotovosťou. Výbor môže skončiť rovnako zle, ak sa nepostará o ďalší úspešný reštart.
