oPeniazoch.sk, project syndicate Foto: SITA/AP;thinkstock
Nie je to tak dávno, čo predstava Európskej centrálnej banky rozdávať peniaze vládam, alebo priamo občanom, sa považovala za niečo bizarné. Dnes sa ale prekvapivo mnohí ekonómovia hlavného prúdu vrátane politikov zo stredného spektra, priklonili k podpore myšlienky menového financovania, ako stimulačného opatrenia.
Po dlhom čase sa v súvislosti s európskou ekonomiku kladie konečne dôraz priamo na stimuláciu dopytu. Po rokoch stagnácie rastu a rastúcej nezamestnanosti už netreba brať ohľad na to, že ide o niečo nekonvenčné. Rozhodnutie, ktoré padlo v britskom referende, len posilňuje dôvod pre väčšie stimuly a nekonvenčné opatrenia v Európe. Ak veľká väčšina občanov EÚ bude podporovať pokračujúcu politickú integráciu, silný ekonomický rast môže byť kritický.
Prieskum McKinsey Global Institute (MGI) ukazuje, že napriek kvantitatívnemu uvoľňovaniu a rekordne nízkym úrokovým sadzbám, (ECB bola prvou centrálnou bankou, ktorá zaviedla negatívne úrokové sadzby v roku 2014), trvá anemický rast HDP v celej Európe. Vo viacerých krajinách EÚ, viac ako štvrtina populácie bola nezamestnaná takmer desaťročie, politická nespokojnosť sa pretavila do extrémizmu. Neistota a volatilita na finančných trhoch v následku Brexitu bude aj naďalej ochromovať dopyt.
Vlna podnikových investícií, ktorú mala vyvolať kombinácia fiškálnej zdržanlivosti (udržanie vládneho dlhu) a uvoľnenie menovej politiky (na generovanie ultranízkych úrokových sadzieb) sa nikdy neuskutočnila. Namiesto toho, európske spoločnosti znížili ročné investície o viac ako 100 miliárd eur ročne od roku 2008 do roku 2015, a „sušia“ niečo okolo 700 miliárd eur hotovosti vo svojich súvahách.
To nie je nič prekvapujúce. Firmy budú investovať, keď sú presvedčené o budúcom dopyte a raste. Ešte pred hlasovaním o Brexite, európske ani globálne spoločnosti si neboli isté, aké budú európske vyhliadky. Teraz sú konfrontované so zvýšeným rizikom európskej recesie a reálnej možnosti, že ako vo Veľkej Británii, aj EÚ by sa mohla rozpadnúť, ak sa ujme populistická nákaza. Obchodní investori nenávidia neistotu a Brexit vytvoril výrazne viac neistoty v Európe i mimo nej.
Fiškálne úspory a ultranízke úrokové sadzby sa ukázali ako neúčinné pri stimulácii dopytu domácností, čo sa môže vypomstiť. Keď jednotlivci nemôžu nájsť slušné výnosy, môžu sa vybrať cestou ďalších úspor, na dosiahnutie svojich cieľov pri odchode do dôchodku. A v typickom európskom meste, kde je pôda a dostupné bývanie nedostatkovým tovarom, nižšie úrokové sadzby vytvárajú väčší tlak na rast cien nehnuteľností, ako na stimuláciu výstavby.
Je tiež najvyšší čas uznať hranice súčasnej politiky. Na základe dnešných neistých podmienok, dopyt by určite dokázali podporiť iné veci, než stratégie kvantitatívneho uvoľňovania a ultranízke úrokové sadzby. Okrem toho, alternatívne prístupy k stimulácii súkromného dopytu, môžu mať menej nežiaducich distribučných dôsledkov.
Zástancovia vrtuľníkových peňazí, čo je priame pripísanie prostriedkov občanom z centrálnej banky, alebo národným vládam na financovanie infraštruktúry a ďalších aktivít na podporu dopytu, oprávnene argumentujú, že to má isté výhody. Dávate peniaze priamo do rúk tých, ktorí ich minú. Príslušný objem vrtuľníkových peňazí by mohol tiež zvýšiť infláciu k požadovanej hranici, a odvrátiť deflačnú pascu v japonskom štýle. V skutočnosti by zvýšenie dopytu mohli vyvolať centrálne banky, ktoré potrebujú dostať úrokové sadzby naspäť smerom historickým hladinám. To by pomohlo odsať vzduch z rastúcich bublín aktív a zmierniť tlaky na inštitucionálnych investorov, ktorí sa snažia nájsť výnos, potrebný na splnenie svojich poistných a penzijných záväzkov.
Program vrtuľníkových peňazí, nápad Miltona Friedmana z roku 1969, by znamenal radikálny odklon pre politických činiteľov, ktorí vyžadujú veľké množstvo opatrnosti od občanov a investorov, dôveru, a pevné riadiace štruktúry. Takýto prístup by stmelil predstavu, že politika centrálnej banky je jediná smerodajná, ktorá by odbremenila vládne špičky od ich zodpovednosti za prorastové politiky a fiškálne rozhodnutia, ktoré dnes musia robiť.
Menej riskantná a časovo náročná je cesta pre stimuláciu dopytu, vydláždená značným nárastom investícií do verejnej infraštruktúry. Je dobre zdokumentované, že Európa a Spojené štáty investujú do infraštruktúry nedostatočne. Z makroekonomického pohľadu, investície do infraštruktúry posilňujú produktivitu a konkurencieschopnosť v dlhodobom horizonte a tam, kde je nevyužitá kapacita. Dokáže zvyšovať dopyt, výstup, a zamestnanosť s významným multiplikačným efektom v krátkodobom horizonte.
Napriek tomu vlády v celej Európe potlačili svoje výdavky na infraštruktúru po celé roky, dávali prednosť fiškálnym úsporám a znižovaniu dlhu. Mylne sa domnievajú, že vládne výpožičky dokážu nahradiť súkromné investície a pomôžu v boji proti útlmu rastu. Táto logika ale platí iba v podmienkach plnej zamestnanosti, podmienkach, ktoré dnes zjavne nenájdeme vo väčšine Európy. Okrem toho investície do infraštruktúry nemôžu byť odložené navždy. Niekto predsa musí byť zodpovedný za nedostatočné investície, pokiaľ ide o zníženie nezamestnanosti a slabý rast.
Jedným zo spôsobov, ako prelomiť patovú situáciu, je zmena vo verejných účtovných štandardoch. Konkrétne, ak by vlády boli schopné zaručiť investície do infraštruktúry, rovnako ako firmy svoje kapitálové výdavky,(to by znamenalo, že budú odpisovať aktíva počas ich životného cyklu a nie ako jednorazové výdavky), potom by tieto výdavky mohli byť vyňaté z európskych pravidiel deficitu. Nemuseli by sa otvárať dvere rozmarnému míňaniu, alebo znížiť tlak na uskutočňovanie dôveryhodných plánov pre dlhodobú fiškálnu konsolidáciu. Samozrejme, že by bolo veľmi dôležité zlepšiť plánovanie a dohľad nad projektmi v oblasti infraštruktúry.
Je potrebné na novo popremýšľať o štrukturálnych reformách. Po celé desaťročia sa reformná diskusia v EÚ zameriavala na znižovanie regulácie na trhu práce, znižovanie byrokracie produktových trhov, privatizáciu štátnych podnikov a znižovanie daňovej sadzby. Ale reforma by mal pracovať s úsilím udržať dopyt. Napríklad rozprúdenie ekonomiky tým, že podporíme digitálne vzdelávanie a inovácie, a uvoľníme trhy s pozemkami v centrách miest a pripravíme tým cestu pre toľko potrebné investície do bývania.
Každá z týchto možností by si vyžadovala širšie diskusie. Ale je jasné, že Európa potrebuje rozsiahlejšiu sadu možností politík. Kvantitatívne uvoľňovanie a ultranízke úrokové sadzby by už nemali byť jedinými šípkami do terča makroekonomickej politiky. Hlasovanie o Brexite je kanárikom v uhoľnej bani európskych tvorcov hospodárskej politiky. Nekonvenčné časy si vyžadujú zváženie odvážnych netradičných prístupov.
Autormi sú Laura Tysonová, bývalý predsedkyňa Rady amerického prezidenta ekonomických poradcov, dnes profesorkou na Haas School of Business na University of California, Berkeley, členka Svetového ekonomického fóra a Eric Labaye, predseda McKinsey Global Institute.
