oPeniazoch.sk, NYTimes Foto: SITA
Kanada je spájaná s veľkou nudou. Ale čo sa týka ekonomickej politiky, je to nemiestne, pretože táto krajina často stojí na čele zmien. Je tomu tak aj teraz, pretože kanadskí voliči odmietli ďalšiu vládu konzervatívcov a do vlády naopak poslali stredoľavicových liberálov.
Na tých je zaujímavé hlavne ich jednoznačné odmietnutie politiky uťahovania, ktorá je niekoľko rokov typická pre celý západný svet. Liberáli sa v Kanade v podstate jasne prihlásili ku Keynesovým myšlienkam a jednoznačne zvíťazili. Pozrime sa ale najskôr na pokojnú ekonomickú históriu tejto krajiny.
V päťdesiatych rokoch sa všetci domnievali, že je potrebné nadviazať kurz domácej meny na dolár, nech to stojí, čo to stojí. Výnimkou bola práve Kanada, ktorá si nechala svoj voľne plávajúci kurz a zistila, že tento systém pomerne dobre funguje. Keď sa potom európske krajiny predháňali v tom, ktorá skôr prijme euro, bola Kanada príkladom ekonomiky, ktorá môže mať vlastnú menu aj napriek tomu, že má úzke ekonomické väzby na veľkú susedné ekonomiku.
Kanada toľko neprepadla ideológii bankovej deregulácie. Vďaka tomu bola tiež značne ušetrená dôsledkov globálnej finančnej krízy. A tým sa dostávame k problematike deficitov a verejných investícií. Liberáli k tomu hovoria, že sadzby ležia na rekordne nízkych úrovniach a infraštruktúra sa nachádza vo veľmi zlom stave. Ekonomika je navyše v útlme, teda je čas na investície. Znie to rozumne? Malo by, pretože žijeme vo svete, kde existuje nadbytok úspor a každý sa predháňa v tom, aby vládam požičal svoje peniaze aj za veľmi nízke sadzby. Je evidentné, že investície do budúcnosti sú v takejto situácii dobrým nápadom.
Napriek tomu všetkému k takýmto investíciám nedochádza. Celý vyspelý svet sa v roku 2009 podpísal pod miernu fiškálnu stimuláciu, jej efekt už je ale dávno preč. Po roku podiel verejných investícií k HDP klesá ako v USA, tak v Európe a nachádza sa hlboko pod predkrízovými úrovňami. Prečo? Politické elity po roku 2010 uverili tomu, že hlavným problémom nie je nezamestnanosť a slabý rast, ale deficity. K tomu nikdy neexistovali žiadne dôkazy. Koniec koncov samotné nízke sadzby ukazujú, že investori sa dlhov neobávajú. Čo už, významní ľudia nahovorili o deficitoch a médiá rovnako nezaháľali. Len málo politikov bolo ochotných proti tomu vystúpiť.
Presadia teda liberáli svoje plány v praxi? Mali by, pretože sadzby sú v Kanade na 1,5 % a krajina zároveň čelí utlmenému dopytu, na ktoré sa prejavujú aj nízke ceny ropy a deflácie na trhu nehnuteľností, ktorý predtým prešiel bublinou.
Autorom je Paul Krugman, americký ekonóm, držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2008. Posobí ako profesor ekonómie a medzinárodných vzťahov na Princeton University, pravidlelne publikuje v denníku The New York Times.
