Skutočný príbeh niekdajšieho utečenca: Odišiel z domu s 800 dolármi vo vrecku, dnes má prosperujúci reťazec cukrární

, aljazeera.com Foto: aljazeera;SITA;sunadesgelato

Fahim Qayumi koncom deväťdesiatych rokov utekal pred Talibanom, až ho cesta doviedla do Veľkej Británie. Dnes pripúšťa, že svoj súčasný život považuje až za natoľko pohodlný, že sám tomu chvíľami neverí.

Bola posledá noc roku 1999, Fahim Qayumi bol schúlený s ďalšími 12 Afgancami v malej tmavej miestnosti neďaleko francúzskeho prístavu Calais, kde sa v ostatných mesiacoch hromadia tisíce utečencov.

Sediac pevne zabalení do diek ich mrazivý vietor privádzal na iné myšlienky. Dali sme svoje peniaze dôveryhodnej osobe? Čo ak ide o podvodníka a už o pár dní nebudeme mať čo do úst? Polovica z nich, vrátane Qayumia, ktorý bol najmladší zo skupiny, sa sotva poznali. Zoznámili sa len niekoľko dní pred príchodom do Calais. Ale tento vtedy 21 ročný Kábulčan vedel, že môže veriť svojmu inštinktu. Koniec koncov všetci už majú za sebou tisícky kilometrov cez 13 krajín, a zišli sa tu z rovnakého dôvodu. "Naučíš sa veriť svojim inštinktom, ak vyrastáš medzi bombami, tankmi a stínanie hláv je na dennom poriadku. Ak by som neveril svojim inštinktom, už dávno by som skončil ako bojovník Talibanu, alebo zomrel v Moskve ako tinedžer, alebo by ma predali ako otroka do srbskej továrne," hovorí Qayumi, dnes už 36 ročný úspešný podnikateľ.

Otec troch detí začal svoj nový život v Británii v roku 2000 ako žiadateľ o azyl. Dnes má jeho cukrárensko-zmrzlinársky reťazec predajne okrem Londýna v ďalších štyroch mestách a zamestnáva 48 pracovníkov. Jeho biznis je na vzostupe, teraz sa snaží nájsť ďalších 50 ľudí pre nadchádzajúce pobočky. Hanblivý Qayumi sa vyhýba označeniu "milionár", ale pripúšťa, že jeho súčasný život je už pohodlný. "Bol som na nákladnom aute s dvoma tuctami Srbov a Kosovčanov, ktoré mierilo do podzemnej továrne. Potom nám prikázali vystúpiť niekde na diaľnici. Spomínam si na pocit veľkého hladu, ale nemal som žiadne peniaze. Kto by si bol myslel, že si dnes budem užívať takýto život," usmieva sa Qayumi.

Jeho príbeh však siaha omnoho ďalej do histórie. Začína sa v Afganistane v roku 1997, kde rok  študoval na univerzite v Kábule. Najstarší zo šiestich bratov Qayumi žil so svojimi rodičmi, ktorí dúfali, že sa im podarí všetky svoje deti dostať na univerzitu. Potom, čo Taliban prevzal kontrolu nad krajinou, Qayumiho matka dostala výpoveď. Rodinu to dostalo do finančných ťažkostí. A potom to prišlo. "Chceli, aby som sa pripojil k miestnej milícii. Práve prebiehal nábor. Vedeli sme, že to bola otázka času, kedy Taliban vyzve aj mojich bratov, " hovorí Qayumi.

Záchranné lano hodil rodine nakoniec strýko zo Spojených štátov v podobe 500 dolárov. Za jedinú noc bolo rozhodnuté, ako 17 ročný mal ísť do Moskvy "na dovolenku", kým sa situácia ustáli. "Odišiel som s 800 dolármi vo vrecku vrátane všetkých úspor môjho otca. Ale moja rodina sa už nikdy necítila v bezpečí. Museli sa sťahovať trikrát, aby ukryli bratov pred Talibanom," povedal Qayumi pre Al-Džazíra.

Ako tinedžer sa vybral okľukou cesta cez Pakistan, Irán a väčšinu centrálnej Ázie, aby skončil v Sevastopole, hotelovom komplexe v Moskve, mekke pre tisícky Afgancov, ktorí žijú v ruskom hlavnom meste od roku 1992. Qayumi najskôr bral čo bolo, vystriedal niekoľko malých pracovných príležitostí, až skončil na miestnom trhu. "Peniaze som nezarobil," hovorí, "ale bol som šťastný. Myslím, že pravdepodobne aj dnes by som bol ešte v Rusku, ak by nevznikol ten incident." Mohol za to údajne skorumpovaný ruský policajt. "Raz ma vzali bokom, a pretože som tam bol "nezákonne" vypýtal si 70 rubľov (asi dolár). Keď som nemal, vzali ma do džungle a brutálne zmlátili. Dôstojníci boli opití a jeden z nich priložil zbraň k mojej hlave. Prosil som, aby ma nechali ísť," spomína Qayumi bolestne.

Osemnásť mesiacov sa zotavoval v nemocnici OSN, do dnes je stále ešte otrasený z tohto stretnutia. Qayumi opustil Rusko keď mal nasporených 3000 dolárov. Pomocou pašerákov sa mu podarilo za 44 dní prejsť Ukrajinou, Maďarskom, Slovenskom, Českou republikou, Belgickom a Nemeckom do Francúzska. Samozrejme všade bez pasu. "Vtedy neboli žiadne monitory alebo skenery CO2. Bezpečnosť bola menej prísna. Takže sme mohli prekĺznuť ľahšie než všetci tí, ktorí sa o to usilujú dnes." A prečo si vybral Britániu? "Moja angličtina bola lepšia ako moja ruština. Nehovoril som žiadnym európskym jazykom. Mnoho Afgancov vrátane mojich vzdialených príbuzných šli do veľkej Británie. Túžil som po nejakom druhu rodinného spojenia, preto som si vybral túto krajinu aj ja," vysvetľuje. „Dúfam, že sa utečenci v Calais vedia, že Británia nie je žiadna krajina snov. Ja som dostal azyl po troch rokoch súdnych ťahaníc. Bol to ťažký život, nie príliš odlišný od môjho pôsobenia v Rusku," tvrdí.

V roku 2003 dvaja Qayumiho bratia tiež utiekli do Británie uprostred zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie. Tri roky pracovali dlhé hodiny v šalátovej továrni, žili v spoločnej miestnosti, aby odkladali každú zarobenú mincu. držal ich sen kúpiť miestnu pizzeriu v južnom Anglicku."Hneď prvý deň nám priateľ ukázal, ako sa pečie pizza, lebo všetci sme si mysleli, že aké je to jednoduché. Ale to vôbec nebolo a nám sa to ani nepodarilo," smeje sa Qayumi. Keď už mali dostatočné skúsenosti, Qayumi si požičal peniaze a v roku 2006 kúpil franšízu od Papa John, čo je nadnárodný americký pizza reťazec. "Tentoraz som to odhadol správne. Nebol to len úspešný pokus, ale dosiahli sme aj vynikajúce výsledky, v južnej Británii sme predávali najviac. Papa John ma pozval ma do Ameriky, aby som si prevzal ocenenie," hovorí hrdo Qayumi. Pretože príjmy prudko stúpali, afganský podnikateľ otvoril ďalšie dve prevádzky, celkom rýchlo po sebe. Avšak, v roku 2013, sa rozhodol všetko predať a celý zisk použiť na niečo "väčšie". O rok neskôr už Qayumi otvára svoju prvú cukráreň v Bristole.

Jeho adoptívny domov mu pomohol k bohatstvu, ale afganský utečenec verí, že za to zaplatil strašne vysokú cenu. "Vrátil som sa v roku 2008 a stretol sa mojimi rodičmi, bolo to prvýkrát za 11 rokov. Veľmi rýchlo zostarli," povedal. "Nikdy som nechcel opustiť svoju krajinu, nikto by to nemal urobiť. Spýtajte sa na to mužov v Calais. Ale z vojny a násilia budete zúfalí. Dnes je už moja rodina v bezpečí, pretože som sa rozhodol preliezť ploty a prekročia hranice. Aby som ich ochránil, skočil by som nákladné auto znova."

Súvisiace články

Aktuálne správy