oPeniazoch.sk, FTAlphaville Foto: SITA
Majú peniaze hodnotu len preto, že štát vyhlási, že sú to peniaze? Alebo je potrebné, aby všetci skutočne verili, že ide o peniaze a dôverovali im? Je to stará dilema. Grécko je krajinou, ktorá by práve teraz chcela poznať tú správnu odpoveď.
Wolfgang Munchau na blogu FT nedávno uvažoval o tom, že by grécka vláda mala vydávať špeciálne dlžobné úpisy. Teraz Paul Mason oživuje myšlienku peňazí naviazaných na budúce daňové výnosy. Poukazuje na to, že grécky minister financií Varoufakis pred dvanástimi mesiacmi na svojom blogu uvažoval o vytvorení meny podobnej Bitcoinu. Tá by podľa neho bola zameniteľná za eurá v kurze jedna k jednej. Bola by vydávaná gréckym štátom. Keby ju niekto držal dva roky, dočkal by sa zisku, ktorý by bol pokrytý daňovými výnosmi.
Uvedené by napovedalo, že štát so svojou vlastnou menou, je stále solventný. Môže totiž vždy vytvoriť nové peniaze a tými ľuďom platiť. Môže tak vždy vytvárať deficity a používať štátne financie na zníženie nezamestnanosti. Všetko iba pod jednou podmienkou. Ľudia musia veriť, že tento štát bude existovať aj v budúcnosti. Všetko to zodpovedá "štátnemu" pohľadu na to, čo robí peniaze peniazmi.
Prečo ale Gréci paralelnú menu nevytvorili? V praxi podobné pokusy boli, napríklad v Argentíne v roku 2001 alebo v Kalifornii v roku 2009. Oba zapadli prachom finančnej histórie z jediného dôvodu, že v skutočnosti ide o veľmi hlúpy nápad. Jennifer McKeown z Capital Economics vysvetľuje hlavné problémy spojené s popísaným plánom. "Keby Grécko malo vlastnú menu, určite už by nebolo členom eurozóny. Podľa súčasných dohôd je používanie novej meny protiprávne. Zvyšok krajín by Grécko nútili k opusteniu únie. Aj keby k tomu ale nakoniec nedošlo, fakticky by v eurozóne už nebolo." Ak by nové dane boli vyberané v drachmách, vládne príjmy by sa prepadli, pretože táto mena by k euru oslabila. Vláda dnes dosahuje primárne prebytky a nastala by situácia, že eurové hodnoty týchto prebytkov by sa znížili. Nakoniec by tak došlo k zhoršeniu schopnosti splácať medzinárodné záväzky a nie k zlepšeniu.
Vláda by sa mohla pokúsiť vyberať dane v eurách, ale to by pri slabnúcej mene doľahlo na firmy a domácnosti. Alebo by vláda mohla zmeniť euroval dlhy na dlhy v novej mene, ale to už znie ako úplný odchod z eurozóny. Na druhú strane je jasné, že Grécko dnes nie je schopné splniť všetky svoje finančné záväzky a default bude musieť v tej či onej forme prísť. Ochotu investorov naďalej Grécku požičiavať teda neovplyvňuje ani tak súčasná dôveryhodnosť krajiny ako to, nakoľko budú jej dlhy udržateľné po reštrukturalizácii.
Zavedenie paralelnej meny so sebou tak nesie celý rad negatív a nákladov, ktoré by sa objavili aj v prípade odchodu z eurozóny. Kľúčové benefity naopak chýbajú. Celkovo by išlo skôr o pokus zachovať si tvár, ale aj o prvý krok ku skutočnému odchodu z eurozóny. Nemožno ignorovať ani nevôľu, s akou by sa ECB pravdepodobne na novú paralelnú menu pozerala a aké by to malo dôsledky pre grécke banky. Kľúčovým problémom pri takýchto pokusoch zostáva nedôvera. Ak vám vláda dáva peniaze, ktorých hodnota slabne, má to negatívny dopad na samotnú menu a následne aj na pridružené systémy, vrátane bánk.
Autormi sú David Keohane a Joseph Cotterill.
