oPeniazoch.sk, The Atlantic Foto: SITA Video: YT
Štandardný pohreb a kremácia sa nezaobídu bez spotreby energie a zdrojov. Ekologicky zmýšľajúci človek si tak položí otázku: čo je najviac šetrné k životnému prostrediu v prípade môjho úmrtia?
Keď mal Phil Olson 20, zarábal si v rodinnom podniku tým, že vypúšťal z mŕtvol krv. Používal k tomu dlhý kovový nástroj. Do vyprázdnených orgánov potom natlačil viac ako desať litrov toxickej balzamovacej tekutiny. Týmto procesom zabránil baktériám, aby zlikvidovali telo. Teda aspoň kým ho neumiestnia do zeme. Telo v rakve z kovu, alebo dreva zanedlho tekutinu zo seba aj tak vylúči von.
Olson takto pripravoval v rodinnom pohrebnom ústave väčšinu tiel, keď sa pozostalí rozhodli pre tradičný pohreb na cintorínoch. To znamená pod trávniky, ktoré musia byť kosené, polievané, hnojené po celý čas. Cintoríny "sú niečo ako skládky mŕtvol," hovorí Olson. Dnes už sa už ako filozof na Virginia Tech, na svoju prácu pozerá ako na alternatívu tradičnej pohrebnej praxe. Veľa premýšľa o tom ako má vyzerať ekologický pohreb. Segment trh, ktorý je na vzostupe, ľudia sa totiž začínajú zaujímať o to, aké dôsledky bude mať uloženie ich tela po smrti. Každý rok sa ľudia vynaložia milióny eur na rakvu z kovu, dreva, či hrobku z betónu, len aby ochránili mŕtve telá od zeminy, ktorá ich obklopuje. Jediná kremácia potrebuje v prepočte toľko paliva ako sú dve plné nádrže auta triedy SUV.
Pretože ľudia stále viac vnímajú svoju ekologickú stopu, mnohí ešte po čas života hľadajú spôsoby, ako minimalizovať dopad ich tela od momentu, kedy ho už potrebovať nebudú. K dispozícii sú už rôzne druhy „zelených postupov“ a produktov na trhu označovanom ako "starostlivosť o smrť". V roku 2005 založil Joe Sehee neziskovku Green Burial Council, ktorá udržuje prehľad o zelenom pohrebníctve, ponúka certifikáciu pre produkty aj cintoríny. "Ide o sociálne hnutie. Je to tiež príležitosť na podnikanie," povedal. Takže čo je vlastne najviac šetrné k životnému prostrediu keď hľadáme spôsob, ako sa zbaviť tela? To všetko závisí na vašich preferenciách.
Pre tých, ktorí chcú byť po smrti uložení v zemi, je tu ekologickejší prístup než štandardné balzamovacie tekutiny vyrobené z kombinácie formaldehydu a liehu. Využívajú sa výhradne esenciálne oleje. A namiesto tvrdého dreva a kovu, ktorým trvá roky, kým sa v pôde rozložia, sú k dispozícii rakvy s certifikátom zaručujúcim, že sa použil napríklad biologicky ľahko odbúrateľný céder.
Iní sa rozhodnú úplne vzdať umiestnenia telesných pozostatkov v rakve, a preferujú tzv. "prírodný pohreb," čo je vlastne len telo zabalené v celtovine uložené niekde vo voľnej prírode. Ak nemáte po ruke les, v niektorých mestách sa pripravuje možnosť umiestniť telo v priemyselnej kompostárni a prispieť tak k vytvoreniu úrodnej pôdy.
Podobná je aj myšlienka Urban Death Project, ktorý navrhuje trojposchodový cintorín, kde sa telá umiestňujú do špeciálnych výkopov naplnených materiálom bohatým na uhlík. Mikróby rozkladajú telo do kompostu. Vznikne tak priestor pre rozjímanie o našom mieste vo svete prírody. "Telá budú vrátené do komunity z ktorej vzišli," vysvetľuje sa na webových stránkach projektu. ,
Horiace telo babičky v kremačnom ohni môže niekomu pripadať agresívne. Naopak zelená kremácia je pohľad na telo babičky v horúcom kúpeli. Je to vlastne tlaková kovová komora s vaňou plnou chemických látok. Táto technika pochádza od „likvidácie“ laboratórnych zvierat, dnes je to v prípade ľudí legálne len v ôsmich štátoch USA. V prípade metódy známej ako alkalická hydrolýza, sa telo rozpustí v bezpečnej kvapaline , tá sa môže následne vypustiť aj do kanalizácie. Celkovo tento proces potrebuje o 90 percent menej energie než tradičná kremácia, aj keď to na druhej strane znamená zvýšený účet pohrebného ústavu za vodu. "Potrebujete na to veľa, veľa, vody," hovorí Olson. Podľa výrobcu technológie asi 1134 litrov vody na jediné telo. Olson si myslí, že recyklovaná vyčistená voda by v tomto prípade mohla nahradiť vodu pitnú, aby sa predišlo plytvaniu. Zároveň si však aj odpovedá. "Žiadna rodina by určite nechcela, aby babičku rozpustili v špinavej riadovej vode."
Vnímanie posledných minút v spoločnosti s pozostalým je podľa Olsona omnoho dôležitejšie ako samotný akt ekologického pohrebu. Aj projekty, ktoré sú postavené na prístupe k životnému prostrediu skôr zdôrazňujú pocit príjemného odchodu a trvalé spojenie s matkou Zemou.
Samotná voľba ekologického spôsobu odchodu z tohto sveta môže byť pre mnohých skľučujúca, preto určite stojí za pripomenutie, že aj tie energeticky najnáročnejšie spôsoby pohrebu blednú v porovnaní s uhlíkovou stopou akú zanechávate pri čítaní týchto riadkov.
