Keď nastane nemilá udalosť v podobe bankrotu firmy, obetí je mnoho. Nie každý však utrpí rovnakú stratu. Niekto príde o všetko, kým iný dokonca zarobí.
Najvyššie riziko nesú akcionári. Tí sú zvyčajne poslední v rade. Môžu existovať špeciálne emisie, ktoré sú medzi sebou nadradené alebo podradené, ale platí, že akcionár trpí najviac. V prípade bankrotu akcionár väčšinou prichádza o všetko, teda o celú hodnotu svojho podielu. Ako príklad môže poslúžiť jeden z najväčších bankrotov v histórii – firma Enron.
Ďalší v rade sú držitelia nezabezpečených dlhopisov a pôžičiek, teda tí, ktorí sa rozhodli bankrotujúcej firme, v čase kedy ešte bola pravdepodobne zdravá, požičať a nevyžadovali zaistenie. Táto skupina nemusí nutne prísť o všetko, ale väčšinou čelí krutým stratám rádovo v desiatkach percent.
Zamestnanci sú tiež ohrozenou skupinou. Pokiaľ po rozpredaji majetku a vyplatení starších záväzkov nezostáva v pokladni už ani cent, zamestnanci môžu odísť naprázdno, bez vyplatenia aktuálne dlžných výplat. Zároveň so zamestnancami bojujú o svoje peniaze dodávatelia, ktorí pred bankrotom odberateľa nie sú nijak špeciálne chránení. V prípade zamestnancov sa začínajú problémy firmy objavovať v znižovaní miezd a končia celkovým nezaplatením. U dodávateľov je škála od tlaku na predĺženie doby splatnosti až po nezaplatenie.
Zaistení veritelia, teda tí, čo firme požičali proti nejakej zástave, sú na tom pri bankrote firmy s majetkom relatívne dobre. Preto požadovaný výnos u takýchto dlhopisov je nižší ako u tých nezabezpečených, a to často aj o niekoľko percent.
Štát na bankrote firmy neprerobí priamo nič, pokiaľ vo firme zostáva aspoň nejaký realizovateľný majetok. Záväzky na zdravotnom a sociálnom poistení a dane sú veľmi vysoko na zozname vyplácaní. Nepriama strata pre štát pramení z toho, že prepustení rozširujú rad nezamestnaných a sú príťažou pre štátny rozpočet, ale to už je vedľajší efekt.
Absolútnym víťazom bankrotu firiem sú externí právnici. Tí dostanú zaplatené všetko a ako je u právnikov zvykom, celkom štedro. Nie je dôvod, aby na nich niekto šetril, právnici by ale nemali mať motiváciu ani dôvod aby sa na organizácii bankrotu firmy podieľali.