oPeniazoch.sk, Phoenix Capital Research; Foto: SITA
Centrálne banky pripravili pôdu pre scenár, vedľa ktorého bude bankrot Lehman Brothers vyzerať ako nevinný vtip
Politika centrálnych bánk zmenila za posledných šesť rokov svetový finančný trh na nepoznanie. Do roku 2008 investori pri akejkoľvek dôležitej politickej či ekonomickej udalosti zvažovali, aký bude jej vplyv na dianie na trhoch. Dnes to neplatí. To, čo investorov aktuálne zaujíma, je totiž hlavne to, ako na udalosti zareagujú svetové centrálne banky.
V dôsledku udalostí nasledujúcich po páde americkej investičnej banky Lehman Brothers v septembri 2008 sa finančné trhy dostali do obrovského paradoxu. Na negatívne vyznievajúce správy investori odvtedy reagujú masívnymi nákupmi, po pozitívnych makrodátach a ďalších signáloch hovoriacich v prospech hospodárskeho rastu naopak nasledujú rýchle predaje. To všetko v prvom rade kvôli správaniu svetových centrálnych bánk, ktoré po páde Lehman Brothers už 500 krát znížili úrokové sadzby a "natlačili" a do ekonomiky (hlavne bánk) naliali viac než desať biliónov dolárov.
Pre investorov sa stalo prostredie ekonomickej neistoty a slabého hospodárstva synonymom garantovaného zisku. A nielen v Spojených štátoch. Šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi v roku 2012 v reakcii na pád trhov starého kontinentu spôsobený dlhovou krízou vyhlásil, že pre záchranu jednotnej európskej meny urobí "všetko, čo bude potrebné". Odvtedy sa toho v oblasti hospodárenia členov eurozóny aj celej Európskej únie príliš nezmenilo, západoeurópske akciové trhy sa napriek tomu zhruba dva roky pohybujú v takmer výhradne rastúcom trende. ECB navyše v septembri v reakcii na nízku infláciu opäť uvoľnila svoju politiku.
Podobná situácia panuje aj na európskych dlhopisových trhoch. Výnosy európskych štátnych bondov sa pohybujú na dlhodobých, v niektorých prípadoch dokonca historických minimách. Pritom reálne hrozí, že sa Nemecko do konca roka znova prepadne do recesie a Francúzsko čaká rovnaký scenár. Ani Španielsko nie je z krízy definitívne vonku a v Portugalsku zo skrine vypadol dlho prehliadaný kostlivec menom Banco Espírito Santo.
Jeden zo základných princípov investovania hovorí, že výška ziskov je na finančných trhoch priamo úmerná podstupovanému riziku. V prípade bondov vysoko zadlžených a v dlhodobom horizonte de facto nesolventných členských krajín eurozóny a celej Európskej únie sa teda ponúka otázka, ako je možné, že si investori ich držaním do splatnosti sa výnosov nedočkajú? Odpoveď je jednoduchá. Obchodníci nadobudli presvedčenie, že nákupy štátnych bondov krajín, ktorých dlh sa v pomere k HDP pohybuje až rádovo v stovkách percent, sú vopred vyhratou stávkou, pretože Európska centrálna banka sa v prípade akýchkoľvek problémov postará o to, aby emitenti dlhopisov dodržali svoje záväzky voči veriteľom.
Akokoľvek je krásne veriť, že investovanie do európskych aktív – dlhopisov aj akcií, sú bezrizikové, nie je tomu tak. Európska ani akákoľvek iná centrálna banka nie je všemocná, a je teda jasné, že skôr alebo neskôr príde niečo, na čo budú všetky inštitúcie krátke. A až sa tak stane, ponúkne sa pozorovateľom desivý pohľad. Možno totiž očakávať, že investori v okamihu prasknutia dlhopisovej bubliny vezmú nohy na plecia a začnú s masívnymi výpredaji svojich portfólií.
Ak zvážime pritom, do akých rozmerov dlhopisová bublina od roku 2008 narástla a aký veľký vplyv na stabilitu svetového finančného systému trh so štátnymi bondmi má, vyzerajú udalosti, ktoré nasledovali po šesť rokov starom bankrote banky Lehman Brothers, ako prechádzka ružovým sadom.
