oPeniazoch.sk, finmag Foto: SITA
Päť rokov hospodárskych prepadov a rekordnej nezamestnanosti vkladá európskym politikom do rúk argument pre zavádzanie výnimočných opatrení. Zahmlievanie ohľadom skutočného stavu ekonomík a zvyšovanie daní však nie je podľa niektorých dostatočne radikálny. Prichádza do Európy éra, kedy si nebudeme môcť byť istí ani stavom svojho účtu a nárokom na vlastný majetok?
V súlade s populárnym názorom, že za finančnú krízu a následnú hospodársku stagnáciu môže majetnejšia menšina populácie, sa v Európskej únii chystá daň z majetku. Nejde pritom o žiadnu konšpiračnú teóriu, jednorazovú majetkovú daň pre krajiny stojace pred bankrotom navrhuje napríklad Bundesbank. Akú konkrétnu podobu bude mať a kedy bude zavedená, je zatiaľ vo hviezdach. Isté však je, že zavedenie majetkovej dane znamená zabitie poslednej nádeje na európsku prosperitu.
Kronika Pikettyho klubu
Intelektuálne podhubie pre zavedenie majetkových daní je už pripravené. Bestseller francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho Kapitál v 21. storočí ostro kritizuje majetkovú nerovnosť v západných krajinách a ako liek navrhuje silne progresívne zdanenie príjmov a daní z aktív. Hoci je Piketty hojne kritizovaný pre kreatívny výber štatistických dát a ďalšie technické prešľapy, za závažnejšie je potrebné považovať hlavnú myšlienkovú líniu Kapitálu. Tá je úplne v súlade s trendom posledných rokov, kedy sa jedným z hlavných tém verejnej diskusie zdá byť príjmová či majetková nerovnosť a snaha o politické napravenie tejto údajnej nespravodlivosti.
Je na mieste zdôrazniť, na akého usporiadanie sa Piketty a jeho myšlienkoví bratia dovolávajú. Radšej než rast, pri ktorom majetok jedných rastie rýchlejšie ako majetok druhých, by videli stagnáciu, pri ktorej majú všetci zhruba rovnako. Inými slovami Pikettyho klube záleží viac na relatívnom porovnaní majetku medzi ľuďmi, nie na absolútnom porovnaní životnej úrovne jedinca v čase. Nechcú, aby Jožko mal kozu, ale aby Ferkovi zdochla tá jeho.
Extrémna doba si žiada extrémne riešenia
Až príde na zdanenie majetku, budeme počuť stále dookola, že je to jednorazová akcia. V politickom svete je každé opatrenie najprv jednorazové a obmedzené, aby sa po chvíli stalo večným a univerzálnym. Urýchlené zavádzanie "dočasných" opatrení v krízových situáciách je osvedčenou taktikou, ako dosiahnuť presadenie pred časom ešte nemysliteľných programov. Že je zavedenie majetkových daní nemysliteľné a bezprecedentné? Áno, rovnako ako vo svojej dobe bolo aj šrotovné, negatívne úrokové sadzby alebo konfiškácie bankových vkladov. Neexistuje politické opatrenie, ktoré by bolo už príliš radikálne. Miera prijateľnosti sa odvíja len od hĺbky aktuálnej krízy.
Je teda pravdepodobné, že zavedeniu tejto "jednorazovej" dane bude predchádzať krízová situácia, ktorá sa bude denne omieľať v médiách, a "ekonomickí experti" budú v debatách volať po rozhodnej politickej akcii a prednášať pri tom slogany ako je medzititulok vyššie. Takou rozbuškou môže byť bankrot Talianska či Španielska, prípadne aj náhly prepad Francúzska či Nemecka do recesie.
Akú konkrétnu podobu by mohla konfiškácie majetku dostať? Okrem očividného a v Európe už vyskúšaného znárodňovania dôchodkových fondov možno očakávať bail-in cyperského štýlu odporúčaný predsedom Euroskupiny, skracovanie termínov pre konfiškáciu "neaktívnych" účtov (ako inšpirácia môže poslúžiť nedávne zabavenie austrálskych účtov vo výške 360 miliónov dolárov), alebo prosté nariadenia daňovej povinnosti z úhrnu držaného majetku vo forme akcií, dlhopisov, nehnuteľností, drahých kovov a iných aktív.
Dve príčiny nerovnosti
Ak neberieme do úvahy vrodené predpoklady ako sú talent, inteligencia či miesto narodenia, existujú dve príčiny majetkovej nerovnosti, vychádzajúce zo spoločenského usporiadania. Prvá z nich, trhová príčina, vychádza zo skutočnosti, že v zložitom a neustále sa meniacom svete dosahujú investície (času, práce, kapitálu) rozdielne výnosy, či už z dôvodu lepšieho odhadu investora, či prostej náhody. Druhá z nich, politická príčina, plynie z takého usporiadania, ktoré má za cieľ trhovú príčiny potlačiť a majetok jednej skupine ľudí odobrať a druhej prideliť.
Europistan
Majetkové dane predstavujú posledný klinec do rakvy európskych nádejí na prosperitu. Po prvé prinesú dramatický pokles dôvery v tradičný ekosystém majetkových záznamov, bankové a investorské účty, katastre a obchodné registre budú stále viac vnímané ako kŕmidlá nenásytných vlád. Európa sa tak môže povážlivo priblížiť situácii tretieho sveta, kde hlavnou príčinou pre nulový rozvoj je neistota, pokiaľ ide o vlastníctvo súkromného kapitálu. Ďalším následkom bude likvidácia oponentov v biznise i politike. Pre dobre napojených sa vždy nájde nejaká výnimka, pretože vysokí politici a úradníci žijú s predstaviteľmi korporácií vo vzájomnej symbióze (dary na politické kampane a prideľovania verejných zákaziek, písanie zákonov na mieru a držanie teplých miest v dozorných radách po konci politickej kariéry a tak ďalej). Kým politické príčiny nerovnosti budú zachované, poslúžia majetkové dane k utlačeniu posledných podnikateľov hodných tohto označenia.
Podobne ako tomu bolo pri cyperskej konfiškácii vkladov, dobre napojení tak dostanú dopredu echo, svoj majetok včas uložia do bezpečia a zliznú si to tí, ktorí veria v robustnosť existujúceho systému a nahovárajú si, že niečo také sa predsa nemôže stať.
Čo keby však bola zavedený len veľmi mierny variant majetkovej dane v podobe silnej (povedzme päťdesiatpercentnej) dedičskej dane? Predpokladajme, že takáto daň nepostihne ľudí s priemerným majetkom, ale bude uvalená len na skutočných veľkokapitalistov. V takom prípade je potrebné sa zmieriť s tým, že v budúcnosti už zrejme nevzniknú rodinné firmy ako Bosch, Ikea, či C&A. Zdanenie dedičov znižuje motiváciu podnikateľa akumulovať majetok a tým pádom aj rozvíjať svoju firmu počas života. Ak nebudem môcť svoj majetok odovzdať blízkym, prečo by som ho mal v prvom rade budovať?
Tak sa samozrejme nezníži bohatstvo iba mojej rodiny, ale aj všetkých ostatných, s ktorými by som pri budovaní rodinného podniku prišiel do styku. Majetok zamestnancov, investorov, dodávateľov a zákazníkov. Okrem toho, že vďaka tejto dani dôjde k prerozdeleniu existujúceho bohatstva, bude ďalším, a zrejme aj závažnejším dôsledkom, nevytvorenie bohatstvo budúceho.
Do nepohody pršiplášť
V predstavách politikov vystupujú dane v dvoch protikladných úlohách. Na jednej strane sa používajú na to, aby potlačili určité, podľa ich názoru nežiaduce správanie sa. Sem spadá napríklad konzumácia alkoholu, tabaku či hazard. Na druhej strane však predpokladajú, že ten istý nástroj, zdanenie, neodradí držiteľa kapitálu od svojej činnosti, teda užívania kapitálu na produktívne účely s vidinou dosiahnutia zisku. Liekom na túto politickú schizofréniu je iba tvrdý stret s realitou. Platbe za túto liečbu sa však vyhne málokto.
Hoci budú majetkové dane ničivou búrkou, neprídu ako blesk z čistého neba. Pršiplášť v podobe zdravej nedôvery k existujúcemu bankovému, dôchodkovému a čiastočne aj investičnému systému bude predstavovať zásadný rozdiel medzi nepatrným mrholením a studenou sprchou.
Autorom je Josef Tětek, zakladateľ a podpredseda občianskeho združenia Ludwig von Mises Institut v Českej republike.
