oPeniazoch.sk, project-syndicate;E15 Foto:SITA;eurocuej
Rozpočty európskych krajín zaťažuje bezkonkurenčná úroveň sociálnych výdavkov, či už sú to dôchodky, vzdelávanie, alebo štátna podpora. Priestor na ich skresanie je väčší než by sa zdalo.
V Európe nájdeme 7 percent svetovej populácie, 25 percent svetového HDP a 50 percent sociálnych výdavkov. Ak sa na posedné číslo pozrieme so zdravým sedliackym rozumom, je jasné, že z dôchodkov, sociálnych dávok, školstva, zdravotníctva, dotácií na bývanie atď., by bolo z čoho ukrojiť a tým by bolo aj jednoduchšie splácať verejný dlh. "Ale ak klesnú verejné výdavky, povedie to k poklesu blahobytu a k nárastu príjmovej nerovnostiu," argumentuje protistrana. Kto má pravdu v tejto diskusii?
Jean Pisani-Ferry, bývalý riaditeľ výskumného centra Brussels European and Global Economic Laboratory, je presvedčený, že nie je podstatné kto koľko minie na sociálne výdavky, ale ako účinné to urobí. Jedným z príkladov je rozdiel medzi nemeckým a francúzskym systémom. Nemecko drží úroveň svojich verejných výdavkov k HDP o 12 % nižšie, než je tomu vo Francúzsku. Napriek tomu nie je viditeľný rozdiel medzi kvalitou vzdelania a zdravotnej starostlivosti medzi oboma krajinami, rovnako niet ani nápadného rozdielu v nerovnosti príjmov. Dobrým príkladom je aj Švédsko, ktoré v porovnaní s rokom 1995 znížilo o 9 percent svoje verejné výdavky voči HDP s tým, že sa kvalita služieb nezhoršila.
Je zrejmé, že podstatná je účinnosť. Ekonóm uvádza tri príklady. Prvým z nich je zdravotníctvo, ktoré, ako je všeobecne známe, dokáže pohltiť všetky prostriedky na svete, ak je systém nastavený neefektívne. Vybavenosť nemocníc je jedna vec, ale efektívne využitie zariadení, čas strávený na ošetrenie a účinná prevencia je už úplne iná téma. S rovnakými výdavkami sa dá prevádzkovať aj efektívny systém, ktorý nemá za následok zvyšovanie nerovností v spoločnosti.
Ďalším príkladom je dôchodkový systém. V krajinách, kde je výlučne štátny systém bez dobrovoľného dôchodkového piliera, alebo ďalších možností dlhodobého sporenia, znižuje sa účinnosť pracovnej sily. Vysvetlením je, že ak si človek sporí na vlastný účet, odkladá si vlastné peniaze, bude tým aj oveľa väčšia šanca, že si zvolí efektívnu prácu za legálne ohlásených podmienok, ako keby možnosť sporenia na vlastný účet nemal.
Tretím príkladom je systém štátnych dotácií. Ide často o vznešené zámery štátu, sprístupniť ľuďom bývanie, či prácu. Ale v praxi sa často zistí, že štát takto nezasiahol cieľovú skupinu. Napríklad milióny, ktoré majú napomôcť k získaniu bytu, často skončia u strednej vrstvy, ba občas dokonca aj u tých najbohatších. To síce znamená zvýšenie sociálnych výdavkov v štáte, ale k naplneniu cieľov uvedenej skupiny to nijak nepomôže.
Jean Pisani-Ferry je presvedčený, že v Európe existuje priestor na zníženie verejných výdavkov, čo by štáty mali aj podporiť. Zároveň okresanie doplniť aj o zvýšenie efektívnosti súčasných systémov. Tým sa podľa neho zabezpečí, že dlh bude udržateľnejší a kvalita verejných služieb sa nezníži.
