oPeniazoch.sk, mises.org Foto:SITA
Je možné nasadiť škrtiace opatrenia tak, aby to nemalo negatívny vplyv na rozpočet a zároveň sa ekonomika neutápala v recesii?
Najfrekventovanejším ekonomickým výrazom dnešných dní je obmedzenie, škrty. Väčšinou tieto synonymá vyvolávajú zdesenie. Nečudo veď v zadlžených krajinách s vysokým štátnym deficitom je to vlastne výraz pre zvýšenie daní a ďalšieho prehĺbenia ekonomickej krízy. Ide o bludný kruh v tvare špirály kde sa strieda zvýšenie daní s recesiou. Európa sa z tohto kruhu dokáže dostať len veľmi pomaly a bolestne. Existuje však aj iná cesta, po ktorej sa už opakovane v minulosti šlo a s úspechom sa podarilo naplniť prázdnotou zívajúcu štátnu kasu. Je to spôsob, kedy sa súčasne znižujú štátne výdavky aj dane, pri tom sa účinne posilňuje súkromný sektor a zároveň oslabuje ten verejný.
Frank Hollenbeck, ekonóm z Ludwig von Mises Institute vo svojej analýze poukazuje na to, že v zásade existujú tri druhy škrtov a obmedzení:
– Škrty a la Keynes. Vláda sa snaží s pomocou všetkých prostriedkov napraviť rozpočet, čo v podstate financuje zo zvýšenia daní. Princíp je logický, dokonca sme boli v histórii svedkami toho, že táto metóda fungovala a veľmi dobre. Dnes sa už ale štát rozrástol do takej veľkosti, že ďalšie posilnenie centrálneho prerozdelenia zoslabuje možnosti súkromného sektora, čo ide na úkor efektívnosti.
– Druhá metóda, ktorá sa stala veľmi populárnou v Európe, je Merkelovej metóda. Vláda sa snaží všetkými prostriedkami ozdraviť rozpočet, pričom znižuje výdavky a zvyšuje dane. Problém je, že škrty vo výdavkoch sú v skutočnosti zrealizované iba zriedka. Je totiž veľmi nepopulárne ak vyhodíte zamestnancov štátnej správy a znižujete dôchodky. Vyváženie sa tak v drvivej väčšine prípadov dosahuje výhradne zvyšovaním daní. Tým sa opäť len prehlbuje recesia a podobne ako pri Keynesovej metóde, oslabuje sa konkurencieschopnosť.
– Oproti obom spomenutým metódam je najlepšia tretia, teda aspoň podľa Franka Hollenbecka. Podstatou tejto metódy je, že štátu znižuje svoje výdavky a zároveň aj znižuje dane. Týmto spôsobom sa znižuje veľkosť vplyvu štátu, ale na druhej strane sa priestor otvára pre omnoho efektívnejší súkromný sektor. Nevýhodou tejto metódy je, že spôsobí náhlu recesiu v dôsledku škrtov verejných výdavkov a prepúšťania. Z dlhodobého hľadiska však účinnejšia ekonomika a rastúci súkromný sektor tieto mínusy vyrovná.
Touto cestou sa počas krízy vydalo napríklad Lotyšsko, v rokoch 2009 a 2010 znížili mieru prerozdelenia prostriedkov zo 44 % HDP na 36 percent. Vo verejnom sektore znížil počet zamestnancov o 30 percent, zavreli polovicu štátnych inštitúcií, platy znížili o 25 až 35 percent, rovnako škrtali pri dôchodkoch a sociálnych výdavkoch. Výsledkom bola rýchla, 24 percentá recesia, ktorú v rokoch 2011 a 2012 nasledoval 5 a 5 percentný ročný rast sprevádzaný nárastom súkromného sektora zvýšením jeho efektivity. Celkom netradičný spôsob si zvolili a určite bude zaujímavé v najbližších rokoch sledovať, či sa im tento odvážny krok vydaril.
