V poslednom čase táto téma vo verejnosti dosť rezonuje a vzhľadom na jej charakter vzbudzuje značné emócie. Je to asi prirodzené, pretože merať objektívnosť je dosť ošemetná vec. Výsledok bude zrejme u väčšiny ľudí vyvierať z hodnotovej orientácie konkrétneho jedinca.
Pokúsim sa preto na daný problém pozrieť z racionálneho hľadiska. Najskôr teda fakty. Mediálny trh u nás pozostáva, tak ako vo väčšine vyspelých európskych krajín, z médií komerčných a verejnoprávnych. Komerčné elektronické médiá nemajú okrem reklamy iné príjmy. Printové médiá pokrývajú tržbou z predaných výtlačkov, odhadujem, maximálne jednu tretinu svojich nákladov. Ostatné musia pokryť príjmy z inzercie a reklamy. Verejnoprávny rozhlas a televízia, sú financované prevažne z koncesionárskych poplatkov a Tasr je priamo napojená na štátny rozpočet.
Je celkom prirodzené, že komerčné médiá nie sú charitatívne organizácie, ale podnikateľské subjekty. Ak chcú prosperovať, musia mať na zreteli predovšetkým svoju „sledovanosť“, pretože od nej sa priamo odvíjajú ceny za reklamu. V záujme sledovanosti – teda toho, či ich ľudia čítajú, počúvajú alebo pozerajú, vzniká aj potreba usilovať sa o to, aby oslovili čo najširšiu cieľovú skupinu svojich konzumentov – recipientov. Je tu však ešte aj tretí, nemenej významný faktor, ktorý podľa mojej mienky, zatiaľ zohráva oveľa významnejšiu rolu ako v spomínaných vyspelých európskych krajinách.. „Trafiť sa“ do …
Celý článok si môžete prečítať tu »».
