Je len málo takých aktuálnych tém, ako sú vysoké ceny ropy. Neznepokojujú len motoristov a autobusových prepravcov, ale aj predstaviteľov vlád a centrálnych bánk. Z učebníc histórie sa na titulné stránky novín vracajú ekonomické strašidlá ako ropný šok a stagflácia. Vzrušene sa debatuje o ich vplyve na možný ekonomický rast a následne aj vývoj na kapitálovom trhu. O čo vlastne ide?
Podstata stagflácie
Učebnice makroekonómie sucho konštatujú, že stagflácia je stav, keď sa obdobie vysokej inflácie prekrýva s obdobím ekonomickej stagnácie a nezamestnanosti. Výraz „stagflácia“ je teda kombináciou stagnácie a inflácie. Vyzerá to síce múdro, ale čo z toho? Ide len o ďalší odborný výraz? V 60. rokoch minulého storočia bola ekonomická teória a aj praktická ekonomická politika pod vplyvom učenia velikána ekonómie Johna Maynarda Keynesa. Podľa keynesiánov niečo ako stagflácia nebolo ani teoreticky možné. Národné hospodárstvo malo fungovať podľa logickej schémy: ak národná ekonomika rastie, nie je núdza o prácu a miera nezamestnanosti klesá. Pretože zamestnaní ľudia majú relatívne vyšší príjem, môžu si dovoliť kupovať viac a drahších tovarov, čo následne tlačí na nárast spotrebiteľských cien. Ekonomický rast je teda spojený s vyššou infláciou. Ak naopak v krajine panuje ekonomická recesia, stúpa nezamestnanosť a s ňou klesá aj kúpna sila obyvateľstva. Pri klesajúcej kúpnej sile musia ísť výrobcovia s cenami dole a nastáva buď spomalenie rastu cien, resp. dokonca ich pokles, čiže deflácia. Je teda zrejmé, že ekonomický pokles a rast cien sa vylučujú. Tento mechanizmus zároveň naznačuje, ako sa má správať centrálna banka v jednotlivých obdobiach ekonomického cyklu. Pri ekonomickej expanzii a raste inflácie je jej povinnosťou zvýšiť úrokové sadzby. Tým sa pribrzdí rast cien, klesne dopyt po práci a ekonomika sa tak celkovo „ochladí“ na potrebnú mieru. Pri ekonomickej recesii a nízkych cenách zasa treba znižovať úrokové sadzby a podporovať prílev peňazí do ekonomiky.
Toľko teória. Lenže sivá je každá teória a zelený je strom života. Vývoj v 70. rokoch prevrátil všetky poučky naruby. Keynesiáni totiž zabudli na význam zahraničného obchodu a najmä na vplyv cien energií na cenovú hladinu.
Koniec Veľkej prosperity
Po vypuknutí arabsko-izraelskej vojny v roku 1973 vyhlásili ropné štáty v Perzskom zálive embargo na vývoz ropy do USA. Ameriku zastihol tento krok úplne nepripravenú a právom vošiel do histórie pod názvom „ropný šok“. Krajina mala síce vlastné zdroje ropy, ale nie dostatočne veľké zásoby benzínu a nafty. Tie boli istý čas na prídel a dramaticky sa zdvihla ich cena. V priebehu jediného roka sa zvýšila na štvornásobok, z troch na dvanásť dolárov. Pripomeňme si, že ropa a jej produkty tvorili významnú časť spotreby obyvateľstva. Nafta a benzín sa používali nielen na pohon automobilov, ale aj na vykurovanie, výrobu elektrickej energie a výrobu plastov. Efekt zvýšených cien energií na ekonomiku bol pustošivý. Po prvom ropnom šoku sa zdvihla miera inflácie zo 6,2 % v roku 1973 na 11 % v roku 1974 a rast HDP sa dostal z úrovne +5,8 % na-0,5 %. Ani Európa neobišla omnoho lepšie. Inflácia sa z 8,4 % zvýšila na 13 % a rast HDP klesol z 5,8 % na 1,6 %. V roku 1975 už dokonca došlo k recesii a HDP v krajinách EÚ-15 klesol o 1,2 % (Grafy 1 a 2). Iracko-iránska vojna v rokoch 1979-1980 viedla k novému obmedzeniu dodávok ropy na svetové trhy a k druhému ropnému šoku. Ten však bol o niečo miernejší. Ekonomický rast padol k nule a výška inflácie dosahovala svoje rekordné hodnoty. Zlé časy nastali aj pre investorov. Sedemdesiate roky boli obdobím najhlbšieho a najdlhšieho prepadu akciového trhu v povojnovej histórii USA.
Éra Veľkej prosperity (ktorá sa niekedy nazýva aj Zlatý vek kapitalizmu) sa v polovici 70. rokov definitívne skončila. Keynesiánska politika, ktorá sa štvrť storočia považovala za kľúč k ekonomickému zázraku, zlyhala. Hospodársky pokles sa snúbil s vysokou infláciou. Tej sa, mimochodom, USA a Európa nevedeli zbaviť celé 70. a 80. roky.
Reaganove recepty
Kým s klasickou infláciou alebo recesiou si centrálna banka poradí pomocou osvedčených keynesiánskych receptov, stagflácia je pre ňu takmer neriešiteľným problémom. Centrálna banka môže v podstate urobiť dve veci. Ak je ekonomický rast nízky a nezamestnanosť vysoká, centrálna banka znižuje úrokovú mieru. Do ekonomiky sa tak dostane viac peňazí, ktoré stimulujú ekonomický rast, a tým aj tvorbu pracovných miest. So zvýšenou ponukou peňazí však rastie aj miera inflácie, ktorá je pri stagflácii už aj tak vysoká. Druhou možnosťou je opačný krok: centrálna banka zvýši úrokové miery, čím sa zníži dopyt po peniazoch, a tým aj miera inflácie. Zároveň sa však týmto krokom priškrtí ekonomický rast a miera nezamestnanosti sa ďalej zvýši. Nech centrálna banka urobí čokoľvek, výsledok je zlý. A také boli celé 70. roky.
Na boji so stagfláciou si založil svoju prezidentskú kampaň Ronald Reagan v roku 1980. Tvrdil, že keynesiánska politika zameraná na boj proti nezamestnanosti formou vládnych výdavkov na verejné práce je škodlivá. Reagan (poučený monetaristami ako Milton Friedman a ekonómami z tzv. Chicagskej školy) vyhlásil, že na odstránenie stagflácie treba urobiť tri veci:
- znížiť dane zo zisku, dividend a kapitálových výnosov, a tak povzbudiť podnikateľov viac investovať,
- zrušiť prílišnú reguláciu ekonomiky a zjednodušiť legislatívu,
- znemožniť, aby sa nezamestnaným oplatilo žiť zo sociálnych dávok a podporiť tých, ktorí chcú pracovať.
Reagan so svojou agendou voľby vyhral (dokonca dvakrát) a ku koncu jeho druhého volebného obdobia už po stagflácii nebolo ani pamiatky. Máme teda diagnózu príčin stagflácie a zároveň aj recept na jej liečbu?
Ako to vidíme dnes
Súčasní analytici ekonomickej histórie sa snažia na obdobie stagflácie pozerať komplexnejšie. Išlo o súhru niekoľkých faktorov:
- Obrovský nárast cien ropy sa musel negatívne prejaviť tak na ekonomickom raste, ako aj na inflácii. Keď ceny ropy v druhej polovici 80. rokov významne poklesli, znížili sa aj inflačné tlaky. V tomto smere mal prezident Reagan šťastie, že nemusel bojovať proti inflácii obmedzovaním ponuky peňazí.
- Koncom 60. rokov vládol v USA prezident Johnson. Nedal na rady svojich ekonomických poradcov a pripustil vysoké deficity štátneho rozpočtu aj v období, keď ekonomika prudko rástla a nezamestnanosť sa držala na rekordne nízkej úrovni 4 percent. Pripomeňme si, že deficitom štátneho rozpočtu vláda zvyšuje objem peňazí v ekonomike. Logickým postupom by bolo udržiavať rozpočtové prebytky, resp. aspoň vyrovnaný rozpočet. Johnson však viedol vojnu vo Vietname, ktorá bola drahá. USA tak do 70. rokov vstupovali s ekonomikou nadopovanou ponukou peňazí. Tým sa vytvorili predpoklady na rast inflácie.
- V 70. rokoch sa v USA a Európe odohrali významné zmeny na trhu práce. Vstúpila naň generácia baby-boomers. Išlo o deti narodené v 50. rokoch, čo bolo obdobie ekonomickej prosperity. Okrem toho, že ich bolo veľa, odohrala sa ešte jedna zmena – významne sa zvýšil podiel zamestnaných žien (ktoré dovtedy zostávali v domácnosti). Na trhu práce tak vznikol pretlak a miera nezamestnanosti sa zvýšila bez ohľadu na to, či bol ekonomický rast, alebo nie.
- Po vypuknutí stagflácie sa prezidenti Nixon, Ford a Carter snažili reagovať na to, čo považovali za najväčšie zlo: vysokú infláciu. V spolupráci so vtedajšími guvernérmi centrálnej banky priškrtili prílev peňazí do ekonomiky. Urobili to však príliš prudko a ekonomika USA sa dostala do recesie.
- Svoju úlohu iste zohrali aj príliš štedré sociálne politiky, ktoré vytvárali inflačné tlaky. Reaganove recepty na podporu podnikateľskej aktivity sú obľúbené dodnes.
Vráti sa stagflácia?
V novembri 2004 oznámilo americké ministerstvo obchodu, že cenový index výrobcov sa v októbri medzimesačne zvýšil o 1,7 %. Medzi analytikmi to vyvolalo senzáciu, pretože išlo o najväčší cenový skok od roku 1990. Hlavnou príčinou boli vysoké ceny ropy. A pretože sa ceny výrobcov s určitým oneskorením premietajú do spotrebiteľských cien, zdá sa, že obdobie zvýšenej inflácie je za dvermi. V tom istom čase guvernér americkej centrálnej banky Alan Greenspan potvrdil, že úrokové miery sa budú zvyšovať (aj keď postupne). To znamená pomalší ekonomický rast
