oPeniazoch.sk, Mises Institute Foto: getty images;SITA/AP
Oznámenie ECB zo štvrtka 21. júla o „novom nástroji“ na riešenie „rizika fragmentácie“ je pre budúcnosť eura hrozivé. Zámerom je predísť vzniku vážneho rizika rozpadu eurozóny, keďže úrokové sadzby budú v nasledujúcich štvrťrokoch naďalej stúpať smerom k „neutrálu“.
Šéfka ECB Lagardeová a jej kolegovia sú odhodlaní predísť tomuto procesu spúšťajúcemu finančný stres v podobe trhovej krízy pre slabé vládne a cenné papiere. Záchrana eura pred vysokou infláciou musí ísť súčasne so záchranou menovej únie pred rozpadom (riziko fragmentácie).
Spustenie nového nástroja a jeho pravdepodobné využitie na „záchranu eura“ by nemalo vyčerpať, nie posilniť dôveru v európske peniaze. Historici neprehliadnu iróniu tohto nového pravdepodobného obrovského kroku na dlhej ceste eura k inflačnému kolapsu, ku ktorému došlo práve v ten istý deň ako Mario Draghi, predchodca šéfa Lagardeovej, známy svojou chvastúnskou poznámkou o tom „ako urobí všetko, čo je potrebné urobiť, na záchranu eura“, bol nútený odstúpiť z funkcie predsedu talianskej vlády.
Nový nástroj zrodený pod názvom „nástroj na ochranu prenosu“ (TPI) bude katalyzátorom zrýchlenej úplnej transformácie ECB na nafúknutý európsky fond „zlých bánk“. Táto entita má obrovské privilégium. Jej pasívami sú z veľkej časti určené peniaze (či už ako bankovky alebo ako rezervy bánk), ktoré ako také požívajú obrovskú ochranu (predovšetkým zákonné platidlo) vo všetkých členských krajinách Európskej menovej únie.
V skutočnosti od krízy EÚ v rokoch 2010-12 bola ECB agentom, ktorý „komunalizoval“ veľkú časť zlého štátneho a bankového dlhu Talianska (tiež Španielska, Portugalska a Grécka). Dosiahla to emisiou peňažných záväzkov v eurách za obrovské nákupy vládnych cenných papierov a dlhodobé pôžičky (nazývané LTRO) do zodpovedajúcich slabých bankových systémov (opäť predovšetkým Talianska).
Táto komunizácia vytvorila tri veľké problémy pre budúcnosť eura.
Po prvé: cesta späť k menovej normálnosti určite zahŕňa zmenšovanie menovej bázy (teraz takmer 50 percent HDP eurozóny v porovnaní s 27 percentami v USA). Ale ako to dosiahnuť, keď by ECB na dosiahnutie tohto cieľa musela vyhodiť obrovské množstvá slabých štátnych a bankových úverov na otvorený trh?
Po druhé: s rastom úrokových sadzieb je čoraz problematickejšie, či títo slabí dlžníci dokážu splácať svoje pôžičky od ECB. Nové pôžičky na zaplatenie úrokov sú varovnou vlajkou, pokiaľ ide o nebezpečenstvo platobnej neschopnosti, či už vo forme zákonného omeškania, alebo omeškania z dôvodu inflácie (čím sa znižuje reálna hodnota istiny). Európsku verejnosť by v určitom štádiu malo znepokojiť nebezpečenstvo zlyhania spôsobeného infláciou, ktorá sa preleje do ich držby peňazí vydaných týmto zlým bankovým fondom.
Po tretie: tolerancia nemeckej verejnosti k tejto transformácii ECB a jej peňazí by mohla prasknúť takým spôsobom, že Spolková republika vystúpi z únie. Nemecko bolo kritizované, pokiaľ ide o ECB. Čiastočne táto kritika závisí od vnímania verejnosti, že Nemecko stojí za ECB a všetkými jej potenciálnymi stratami, aj keď ide skôr o zbožné želanie ako právnu skutočnosť.
A potom je tu systém Target-2, v skutočnosti medzibankový zúčtovací systém, kde sa však čisté zostatky medzi členskými centrálnymi bankami nezúčtovávajú. Úverový zostatok Bundesbanky teraz predstavuje viac ako 30 percent nemeckého HDP (z veľkej časti zodpovedá talianskym a španielskym čistým debetným zostatkom, zostatok Francúzska je približne nulový).
Nemecko však môže odísť, a nebol by to absurdný krok, ak vezmeme do úvahy, že pôžičky a vládne cenné papiere vydané slabými bankami a suverénmi ECB v držbe ECB predstavujú viac ako 100 percent nemeckého HDP. V celkovom obraze by sme si mali všimnúť, že žiadna členská krajina, spoločne alebo nerozdielne, neručí za peňažné dlhy ECB. V skutočnosti je jedinou zmysluplnou zárukou prísľub udržania skutočnej kúpnej sily peňazí.
Ak Nemecko opustí úniu, menové záväzky ECB budú v reálnych hodnotách oveľa nižšie (cez kolaps meny a infláciu). V konečnom dôsledku môžu tieto peňažné záväzky prestať byť peňažné, k čomu dôjde, ak dôjde k zániku menovej únie. Potom by peňažné záväzky ECB museli nájsť trhovú cenu (v zmysle skutočnej kúpnej sily) ako cenný papier obrovskej zlej banky, ktorá teraz nemá menovú funkciu.
Každý scenár rozpadu sa nepochybne spája s obrovskými nákladmi, vrátane odpisov pre nemeckú verejnosť. Existenciálna otázka sa však ponúka sama: ak nie teraz, tak potom kedy? O čo väčšie budú tieto náklady, keď rozhodnutie o rozchode padne oveľa neskôr? Nikto neočakáva, že súčasná koaličná vláda v Berlíne prijme takéto rozhodnutie. Trhové ocenenia vrátane peňazí však odrážajú posun pravdepodobnosti budúcej katastrofy aj ďaleko dopredu. Nebezpečenstvá konečného menového kolapsu, ktoré sú tu zdôraznené, sa ešte viac zhoršili v dôsledku spustenia nového nástroja ECB.
Podľa oficiálnej tlačovej správy o TPI môže ECB podľa vlastného uváženia (na základe hlasovania svojej riadiacej rady) neobmedzene nakupovať cenné papiere z ktorejkoľvek členskej krajiny, ak zohľadní správanie svojho úverového rozpätia (povedzme vo vzťahu k bundom). Pri tomto určovaní vymykaní sa „základom“ ECB preverí s Európskou komisiou vývoj verejných financií v danej krajine. ECB bude tiež kontrolovať všeobecnú hospodársku udržateľnosť v jej rôznych dimenziách.
Ak sa z akéhokoľvek dôvodu taliansky spread (výnosy talianskych vládnych dlhopisov voči nemeckým) náhle rozšíri, možno preto, že trhy nedôverujú politickému smerovaniu alebo majú pocit, že talianske úverové inštitúcie sú v novej bezútešnej situácii, potom môže ECB otvoriť kohútiky. Áno, bude to obmedzovať nové pôžičky, čo znamená, že sa pravdepodobne zbaví nemeckých a holandských papierov v súvahe ECB, aby sa uvoľnilo miesto napríklad pre Talianov, čím sa stane ešte viac zlou bankou.
V menovej histórii sa vždy objavujú rozhodujúce momenty. Dôsledky 21. júla budú pravdepodobne jedným z nich, pokiaľ ide o európsku menovú budúcnosť. Tieto problémy sa už výrazne zhoršili.
