oPeniazoch.sk, AIER Foto:getty images;TASR/AP
Určite poznáte vo svojom okolí niekoho, kto sa neustále sťažuje, ako málo zarába. Keď sa však nad tým zamyslíte, zistíte, že má celkom pekné privilégiá.
O slabom plate hovorí aj objektívne málo zarábajúci človek, nech už ide o učiteľov, alebo akademikov, ktorí si myslia, že si za to, čo pre spoločnosť robia, zaslúžia lepšie finančné ohodnotenie. Porovnávajú svoje „skutočné“ príspevky s tým, ako len miešajú peniaze a vzbudzujú pozornosť napríklad falošní manažéri hedžových fondov.
Keď ľudia hovoria, že sú nedostatočne finančne ohodnotení, nie je okamžite zrejmé, či sa mýlia. Podľa Ludwiga von Misesa sú subjektívne hodnoty a preferencie zakotvené a dokonca preukázateľné prostredníctvom konania. To by znamenalo, že ak sa niekto sťažuje na nízky plat, zjavne si nemyslí, že málo zarába. Ak by to tak bolo, už by dal dávno výpoveď. Môže si nájsť iného zamestnávateľa, ktorý by ho primerane ohodnotil. Alebo by sa pokúsil presunúť na lukratívnejšiu pracovnú pozíciu. Alebo môže odmietnuť pracovať úplne ak považuje za nedôstojné, že svoje vynikajúce schopnosti márni na ponižujúce činnosti.
Lenže dotyčný stále pracuje a stále sa sťažuje, z čoho sa dá vyvodiť záver, že sa snaží odkomunikovať niečo iné. Môže to znamenať, že sa pokúša získať súcit. Rovnako ako je to so sťažovaním sa, že nás čakajú domáce práce, že musíme prať alebo upratovať. Hoci tieto veci robíme neochotne, v skutočnosti sa nesťažujeme z dôvodu, že by sme si výsledok cenili viac ako náklady na upratovanie. Skôr ide o zbožné želanie mať upratanú domácnosť a vypraté oblečenie bez toho, aby sme sa museli venovať tejto práci. Ale horekovanie nad nízkym platom môže mať aj iný dôvod. Dotyčný sa snaží signalizovať svoje vynikajúce cnosti každému, kto je ochotný počúvať: „svet mi dlhuje určitú (vyššiu) životnú úroveň za to, aké zázraky dokážem.“
Pravdepodobnejším vysvetlením je, že nechápe hodnotu. Ekonóm Carl Menger a mnohí ďalší z jeho generácie bojovali roky až desaťročia, kým sa opustili staré predstavy o objektívnych (pracovných) teóriách hodnôt. Stále však pretrváva mylný pohľad na hodnotu.
Skúsme sa pozrieť na opačný koniec, čo sa príjmov týka. Nájdeme tam napríklad aj šokujúce príjmy niektorých športovcov. Keď niekto svojim športovým talentom zarobí 38 miliónov dolárov ročne, asi nebude nedostatočne ohodnotený, že? Ale v tomto prípade je namiesto minimálnej mzdy, zastropovaný maximálny plat. Jeden príklad za všetky, LeBron James a jeho platový strop v NBA. Už dobrých tridsať rokov má popredná svetová basketbalová liga zavedený maximálny plat, ako pre tím ako celok, tak aj pre všetkých jednotlivých hráčov. Toto vyrovnávanie rozloženia miezd pre hráčov NBA v skutočnosti prerozdeľuje príjmy od najlepších hráčov medzi stredných a slabších hráčov a zaisťuje, aby bohaté a slabé tímy hrali za mierne vyrovnanejších podmienok. Keď sa mladí hráči ponúknu najskôr tímom s najhoršou výkonnosťou, dostanú sa k talentom lacno, bez potreby drahých právnikov, či agentov. Získať trofej tak nemusia stále len dominantné tímy.
Po tom, čo LeBron tento rok priviedol Lakers k víťazstvu, vo Wall Street Journal napísali, že „nie je len najlepším hráčom basketbalu, ale aj najlepšou investíciou.“ Na konkurenčnom trhu mať toho, kto sa považuje za najlepšieho hráča, bude stáť veľa. Jeho hodnota z ekonomického hľadiska znamená to, čo sú ostatní ochotní zaplatiť za jeho basketbalové služby. Keď sa LeBron pripojí k vášmu tímu, počet divákov stúpne, narastie počet predaných vstupeniek, stúpne predaj dresov a doplnkového tovaru. Nehovoriac o tom, že váš tím sa okamžite zaradí medzi uchádzačov o trofej.
Na základe zložitých pravidiel a platových stropov v NBA, z týchto výhod nebude profitovať možno iba samotný LeBron. Tím, ktorý získa LeBrona, zaplatí cenu hlboko pod jeho ekonomickou hodnotou, ktorá aj pri 38 miliónoch dolárov ročne umožňuje Lakers kúpiť ešte lepších hráčov, ako by si inak mohli dovoliť. „Zľava LeBron“ sa tak môže využiť inde.
Namiesto riešenia problému distribúcie, maximálne (a minimálne) platové mantinely vytvárajú neefektívnosti trhu. V prípade basketbalu to nemusí byť zlé, pretože to pravdepodobne zvyšuje hodnotu ligy ako celku, profituje na úkor spotrebiteľov. Pre samotného LeBrona už tie zmluvné výhody tak jednoznačné nie sú. Vďaka podpore a sponzorstvám ale dokáže zarobiť ďalších zhruba 50 miliónov dolárov, mimo palubovky. Sú to peniaze, ktoré by nikdy neuvidel, keby mu NBA nepriniesla slávu. Na to, aby fungovali maximálne platy, je potrebný zvláštny trh.
Ale vráťme sa k hodnote na pracovnom trhu. Chybou je, ak si niekto myslí, že hodnotu určuje producent. Hodnota vašej práce nie je taká, ako si ju vy predstavujete. Je taká, ako sa na nej zhodnú ostatní. S čím sú ochotní sa rozlúčiť, aby tú hodnotu dosiahli. LeBron nemôže jedno ráno vstať a povedať, že jeho basketbalové schopnosti majú hodnotu bilión dolárov ročne. Nie kvôli platným pravidlám NBA, jednoducho o tom musia rozhodnúť iní, vlastníci tímov, manažéri a fanúšikovia, nie on.
„Málo platené“ schopnosti toho, kto sa sťažuje na nízku mzdu, stoja toľko, koľko je za ne zamestnávateľ ochotný zaplatiť. Obmedzené smerom dole tým, čo sú ochotní zaplatiť iní zamestnávatelia (plus mínus nejaké transakčné alebo informačné náklady okolo tejto hodnoty).
Môžeme počúvať, že niekoho práca je podhodnotená, ale činy toho, kto to tvrdí, a kroky zamestnávateľa či potenciálnych zamestnávateľov naznačujú, že to tomu tak v skutočnosti nie je.
