oPeniazoch.sk, dlacalle.com Foto: SITA/AP
Očakáva sa, že ekonomiku eurozóny tento rok čaká kolaps. V krajinách ako Španielsko a Taliansko bude pokles, o viac ako 9 %, pravdepodobne oveľa väčší ako v rozvíjajúcich sa trhových ekonomikách. Kľúčové však je, ako a kedy sa podarí ekonomikám eurozóny z tejto krízy zotaviť.
Eurozóna už v roku 2019 prudko spomaľovala
Napriek masívnym fiškálnym a menovým stimulom, záporným úrokovým sadzbám a súvahe ECB nad 40 % HDP, Francúzsko a Taliansko vo štvrtom štvrťroku stagnovali a Nemecko recesii tesne uniklo. Eurozóna začala oslabovať už v roku 2017 a v nasledujúcich rokoch sklamania z ekonomického výkonu pokračovali. Mnoho vlád obviňovalo z nelichotivého stavu Brexit a obchodné vojny, ale problém bol oveľa štrukturálnejší. Eurozóna upustila od všetkých štrukturálnych reforiem v roku 2014, keď ECB spustila program kvantitatívneho uvoľňovania (QE) a rozšírila svoju súvahu na rekordnú úroveň. Výrobné PMI už klesali, vládne výdavky zostali príliš vysoké a spolu so zvyšovaním daní sa to odrazilo na raste aj na nezamestnanosti. V roku 2019 pochádzalo takmer 22 % HDP eurozóny z odvetvia cestovného ruchu. Sektora, ktorý sa pravdepodobne nedokáže spamätať na predkrízovú úroveň. A pravdepodobne aj export bude dlhodobejšie pod tlakom.
Bankový sektor je stále slabý
V eurozóne je 80 % reálnej ekonomiky financovanej prostredníctvom bankového kanála (v porovnaní s menej ako 15 % v Spojených štátoch). Banky eurozóny majú stále viac ako 600 miliárd eur v zlyhaných úveroch (3,3 % celkových aktív oproti 1 % v USA), podnikanie je takmer nerentabilné so zlou návratnosťou hmotných aktív (ROTE) v dôsledku negatívnych úrokových sadzieb. Väčšina rastových investícií môže v nasledujúcich mesiacoch výrazne znížiť kapitálovú silu. Väčšina vlád eurozóny sa spolieha na využitie súvah bánk vo svojich „plánoch obnovy“. Masívne zvýšenie pôžičiek, a to aj pri určitej forme štátnej záruky, pravdepodobne v nasledujúcich rokoch spôsobí značné zaťaženie úverovej kapacity a solventnosti, a to aj pri masívnych zníženiach TLTRO a znížení kapitálových požiadaviek.
Plán obnovy bude sa negatívne prejaví na raste a zamestnanosti
Väčšina plánov obnovy sa týka súčasných vládnych výdavkov a zvýšenia daní, čo bude mať určite vplyv na rast a zamestnanosť. Daňové zaťaženie eurozóny je už aj tak veľmi vysoké. Podľa správy Paying Taxes 2019, väčšina ekonomík eurozóny vykazuje značne bezkonkurenčné úrovne zdaňovania. Keďže väčšina vlád bude masívne zvyšovať deficity v boji proti kríze Covid-19, je aj vysoká pravdepodobnosť veľkého zvýšenia daní, ktoré sťaží prilákanie investícií a tvorbu pracovných miest. Pre tradičné konglomeráty a priemyselné odvetvia sú pripravené rozsiahle balíky pomoci, ale investície do technológií a výskumu a vývoja sú naďalej spojené s veľkou záťažou a bez podpory. Vzhľadom na to, že eurozóna už spomaľovala uprostred masívneho Junckerovho plánu (ktorý nalial viac ako 400 miliárd eur do investícií) a rozsiahleho implementovania zelených politík, dá sa predpokladať, že spoliehanie sa na Zelenú novú dohodu pravdepodobne nebude stačiť pre podporu rastu ani na znižovanie dlhu. Hlavným problémom týchto veľkých investičných plánov je, že sú politicky zamerané a ako také majú veľkú tendenciu zlyhávať, ako sme to videli pri Pláne zamestnanosti a rastu z roku 2009.
Očakáva sa, že takmer 30 % pracovnej sily v eurozóne bude v určitej forme nezamestnanosti, či už ide o dočasnú, trvalú alebo zníženie aktivity samostatne zárobkových osôb. Aj po desaťročí zotavovania sa z ostatnek krízy, má eurozóna stále takmer dvojnásobnú mieru nezamestnanosti voči USA alebo Číne. Nemecko môže rýchlo obnoviť pracovné miesta, ale Francúzsko, Španielsko alebo Taliansko, s významnou nepružnosťou a daňovou záťažou, môžu mať problém s vytváraním pracovných miest.
Oživenie v eurozóne bude problematické aj kvôli absencii vedúceho postavenia v oblasti technologického a duševného vlastníctva. Tieto dva faktory pomôžu Číne a USA rýchlejšie sa zotaviť, ako aj prítomnosť pružnejšieho trhu práce a väčšej podpory podnikateľskej činnosti prostredníctvom atraktívneho zdanenia. Vzhľadom na závažnosť krízy je pravdepodobné, že eurozóna bude potrebovať 10 % svojho HDP na obnovu hospodárstva, ale túto hodnotu takmer úplne absorbujú tradičné odvetvia (letecké spoločnosti, automobilky, poľnohospodárstvo, cestovný ruch). Iniciatíva New Green Deal ďalej obsahuje prísne obmedzenia pre cestovné a energeticky náročné odvetvia, ktoré môžu pôsobiť ako brzda budúceho rastu.
Politika ECB bola v posledných rokoch zbytočne expanzívna a v súčasnosti jej chýbajú nástroje na riešenie bezprecedentnej výzvy na oživenie po odznení Covid-19. So zápornými sadzbami, cielenými likviditnými programami, nákupmi aktív súkromného a verejného dlhu a bilanciou, ktorá presahuje 42 % HDP eurozóny, je najlepším možným riešením maskovanie niektorých rizík, a nie ich odstránenie. Varovania sa týkajú aj masívnej menovej nerovnováhy pri globálnom dopyte po eure. Podľa Banky pre medzinárodné platby v politicky nestabilnej eurozóne riziko redenominácie pretrváva.
Odhady analytikov ukazujú, že ani pri veľkých fiškálnych a menových stimuloch nedokáže hospodárstvo eurozóny obnoviť svoju produkciu a pracovné miesta do roku 2023 a zvyšujúci sa dlh k rekordným maximám, ako aj menová nerovnováha v dôsledku masívnej ponuky eur v prostredí s klesajúcim dopytom môže spôsobujú značné problémy pre stabilitu eurozóny.
Eurozóna musí pochopiť, že ak sa rozhodne zvýšiť dane s cieľom riešiť rastúci dlh v dôsledku reakcie na Covid-19, jej schopnosť obnovy bude nenapraviteľne poškodená.
Autorom je Daniel Lacalle, ekonóm, investičný analytik a manažér fondu.
