oPeniazoch.sk, QZ Foto: TASR/AP
Globálna ekonomika je nevyvážená. Čoraz viac bohatstva sa sústreďuje v rukách veľmi málo ultrabohatých jednotlivcov. Naopak milióny ľudí bojujú denne o prežitie.
Lacná rýchla móda vytvorila hneď niekoľko zástupcov najbohatších svete, pričom títo ľudia sa spoliehajú na skupinu najslabšie platených pracovníkov, zväčša ženy. Napríklad v Bangladéši asi 80% pracovníkov v odevnom priemysle tvoria ženy, ako živiteľky rodiny.
Anja, ktorú spomína vo svojej správe Oxfam, zarobí len 900 dolárov ročne za šitie odevov v Bangladéši. Často pracuje 12 hodín denne pričom neraz vypúšťa jedlo, pretože naň nemá peniaze. Iná bangladéšska žena uvedená v správe pracuje ako operátorka šijacieho stroja v továrni, ktorá vyrába pre známe značky ako je napríklad H & M, Target Australia a mnoho ďalších. Za strojom stála v roku 2016 každý pracovný deň do polnoci, ráno nastupovala do práce o 5:30 hod. Jej mzda bola ale napriek tomu tak nízka, že dokonca v kombinácii s príjmom manžela si mohla rodina len príležitostne dovoliť zeleninu a kuracie mäso a väčšinou jedli slanú ryžu s chilli.
Podobné scenáre sa opakujú aj v iných krajinách v regióne, ako sú Vietnam a Kambodža, pričom mzdy môžu byť ešte nižšie pre neformálnych pracovníkov, ktorí často pracujú pre medzinárodné značky doma.
A teraz sa pozrime na druhú stranu barikády. V roku 2017, Stefan Persson, predseda spoločnosti H & M, získal 658 miliónov EUR z dividend akcií. Podľa odhadov Forbes jeho čisté imanie dosiahlo 18,1 miliardy dolárov. Amancio Ortega, zakladateľ spoločnosti Inditex, materskej spoločnosti Zara, ktorá vyrába časť svojich odevov v regióne, získal v roku 2016 približne 1,3 miliardy eur a Forbes odhaduje jeho majetok na 77,4 miliardy dolárov. V roku 2015 sa Ortegovi podarilo na krátky čas predbehnúť Billa Gatesa ako najbohatšieho človeka na svete.
Čo bráni zvýšeniu miezd zamestnancov aspoň na úroveň spravodlivej mzdy? Podľa Oxfamu by vyšlo na 2,2 miliardy dolárov ročne, ak by sa zvýšila mzda všetkých 2,5 milióna vietnamských odevných pracovníkov z priemernej mzdy na mzdu, ktorá y pokrývala ich základné životné potreby. "Toto je ekvivalent jednej tretiny sumy vyplatenej akcionárom piatich najväčších spoločností v odevnom sektore," píše Oxfam. Samozrejme, to je len Vietnam. V Kambodži, Thajsku, Indii a ďalších krajinách existujú milióny pracovníkov s nízkymi mzdami.
Odevné značky sú firmy, ktoré chcú potešiť svojich akcionárov, čo znamená udržanie nízkych nákladov a vysokých ziskov. Oxfam ale upozorňuje, že rozdiel v bohatstve by nemal a nemusí byť- tak veľký, ako je. Spoločnosť H & M sa verejne zaviazala, že bude vyplácať dôstojnú mzdu zamestnancom vo svojich dodávateľských továrňach v rámci kampane Clean Clothes Campaign, ale po kontrolách sa objavili obvinenia, že sľub adekvátne nedodržala.
Globálne značky môžu zarobiť obrovské množstvo peňazí tým, že v týchto továrňach vyrábajú lacné oblečenie. V niektorých prípadoch sa dokonca zdráhajú financovať zlepšenie bezpečnosti pracovníkov, pretože by im to mohlo znížiť zisky. Vo všeobecnosti ani nevlastnia továrne, radšej si cez nezávislých dodávateľov nájdu potrebných pracovníkov. V správe International Labour Organization a International Finance Corporation z roku 2016 sa odhaduje, že celkové náklady na nápravu 3 778 bangladéšskych tovární, teda nie celého odvetvia, ale významnej časti, by zhltlo približne 929 miliónov dolárov. H & M, jeden z najväčších klientov v oblasti odevného priemyslu v Bangladéši, zaznamenal v roku 2016 zisk okolo 2 miliárd dolárov. A to je len jedna spoločnosť.
Svet nepochybne urobil veľké pokroky pri znižovaní extrémnej chudoby, ale nerovnosť rastie. Výsledná nerovnováha ovplyvňuje nielen pracovníkov odevného sektora, ale drobných poľnohospodárov a nespočetne množstvo ďalších. Napriek tomu by ste márne hľadali náznaky rastu nerovnosti ak sa do úvahy berie len tradičná metrika pre rast globálnej ekonomiky. Oxfam trvá na tom, že je možné tento problém odstrániť, hoci to nebude jednoduché. Navrhuje upustiť od "dogmatického dodržiavania neoliberálnej ekonómie a neprijateľného vplyvu elít na naše vlády" a využívať dane a verejné výdavky na efektívne prerozdeľovanie bohatstva. Navrhuje tiež prepracovanie našich ekonomík tak, aby ultrabohatí nemali neprimeraný podiel na akýchkoľvek ziskoch. Inými slovami, odmeňovať by sa mala práca a nie bohatstvo.
Ak by sme to dokázali dosiahnuť v globálnom meradle, možno menej zamestnancov továrni by hladovalo zatiaľ čo rastie obrovské bohatstvo nadnárodných korporácií a ich akcionárov.
