oPeniazoch.sk, The Conversation Foto:SITA/AP
Aj vy patríte medzi tých, ktorí si nekúpia len tak čokoľvek, ale zaujímajú sa o pôvod tovaru? Záleží vám na osude ľudí, robotníkov, ktorí sa podieľajú na výrobe veci, ktoré si obliekame? Zavedením jednoduchého obchodného modelu, by sme spoločne dokázali prispieť na zlepšenie životných podmienok v jednej z najľudnatejších krajín sveta.
Malý nárast, len 10- 20 centov (USD) pri kúpe jedného trička, by dokázal v Indii spôsobiť zvýšenie miezd až o 225 %, čím by sa odstránila priepasť medzi životnými nákladmi a mzdou u najzraniteľnejších pracovníkov v dodávateľskom reťazci, ako sú napríklad pestovatelia bavlny. Priepasť, ktorá sa vytvára rozdielom medzi dôstojnou mzdou a tou ich súčasnou.
Dôstojná mzda
– je definovaná nákladmi na uspokojenie základných potrieb, ako sú jedlo a strecha nad hlavou,.
– je príjem potrebný na zabezpečenie slušnej životnej úrovne pre pracovníka a jeho rodinu,
– dokáže posunúť pracovníka nad hranicu chudoby
– obmedzuje počet odpracovaných hodín potrebných na uspokojenie týchto potrieb.
Dôstojná mzda sa už dávnejšie spomína ako spôsob na podporu zraniteľných a zneužívaných pracovníkov. Približne 42 % všetkých pracovníkov na celom svete má neisté pracovné miesta a nemá sociálne zabezpečenie, 29 % z nich žije v miernej až extrémnej chudobe a okolo 25 miliónov ľudí dokonca v otroctve.
Mnohé z tovarov, ktoré dnes v konzumnom svete nakupujeme, sú súčasťou globálnych dodávateľských reťazcov. Od 80. rokov minulého storočia sa výroba tovarov s vysokým podielom ľudskej práce, ako napríklad výroba odevov a obuvi, presúva do krajín s nízkymi nákladmi. Zníženie nákladov často silne ovplyvňuje tých, ktorí majú najslabšiu vyjednávaciu pozíciu, ako sú napríklad pestovatelia bavlny. Cena bavlny za posledných desať rokov klesá. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, vyhľadávanie tej najnižšej možnej ceny pri kúpe tovaru môže spôsobiť, že tí najzraniteľnejší pracovníci v iných krajinách budú pracovať za menej ako je dôstojná mzda.
Podľa výskumu dvojice Murraya Ross Halla a Thomasa Wiedmanna sú rozdiely medzi mzdami v Indii, v rámci regiónov, pohlavia, zručností aj typu zamestnania. Napríklad pracovníčky na poliach v Gudžaráte, kde sa pestuje bavlna, majú o 207 % nižšiu mzdu než je mzda dôstojná. Aby sa v Indii zlikvidovala priepasť medzi mzdou reálnou a dôstojnou, stačilo by v priemere dvihnúť koncové ceny pre spotrebiteľa o desať centov (USD). Priemerný nárast o 20 centov by bol dostatočný na odstránenie chudoby všetkých indických pracovníkov v dodávateľskom reťazci v sektore textilu a odievania.
Ako je možné, že by stačilo tak málo? Náklady na odstránenie rozdielov v mzde v rozvojových krajinách sú nízke, pretože mzdy pracovníkov v týchto krajinách predstavujú len zlomok maloobchodnej ceny účtovanej v krajinách, kde sa tovar predáva. Ekonómovia prepočítali, že na výrobu jedného trička v Indii stačia 4 americké doláre. Zvyšné náklady zahrnuté v cene (necelých 20 dolárov) pochádzajú zo skladových, distribučných a maloobchodných nákladov v rámci krajiny, kde sa tričko dostáva na pult predajne.
Čiže zvýšenie o 0,15 USD predstavuje menej ako 1 % nárast maloobchodnej ceny. Ak by sme chceli do ceny zahrnúť aj náklady na zníženie emisií skleníkových plynov, bolo by to ďalších 0,30 USD. To znamená, že etické tričko by stálo iba o 2,5 % viac ako to bežné.
Prekážkou pri zavádzaní dôstojnej mzdy je neznalosť zdroja materiálov pri výrobe tovarov. Len asi 7 % módnych firiem v Austrálii vie, odkiaľ pochádza bavlna použitá vo výrobkoch, ktoré ponúkajú. Pokiaľ si maloobchodník nezadefinuje zdroj bavlny, rozhodne o tom zámorský textilný dodávateľ, čo sa neraz zakladá na najnižšej cene. Ďalšou výzvou je, že nemáme akceptovateľnú metódu výpočtu a kontroly platieb dôstojných miezd v dodávateľskom reťazci. Maloobchodník potrebuje vedieť, koľko dostáva pestovateľ bavlny a mať aj systém na kontrolu vyplácania týchto peňazí. Za uplynulé štyri roky spotrebiteľský tlak presadil, aby módne spoločnosti viac dbali o to, koho zaradia do svojho dodávateľského reťazca. Ale k vyplácaniu dôstojných miezd je ešte stále dosť dlhá cesta.
V roku 2012 vytvorila skupina najväčších svetových etických obchodných organizácií koalíciu Global Living Wage. Táto organizácia vypracovala príručku ako zabezpečiť vyplácanie dôstojnej mzdy. Výrobcovia sú kontrolovaní v rámci dodávateľského reťazca a na oplátku môžu propagovať dodržiavanie etických noriem. Zákazníci čoskoro budú môcť nájsť etiketu, podobnú symbolu Fairtrade, ktorá bude deklarovať, že dôstojná mzda na živobytie bola vyplatená v celom dodávateľskom reťazci.
Slávny ekonóm John Maynard Keynes tvrdil, že spotrebitelia nemajú nárok na zľavu, ak to má byť na úkor základných potrieb pracovníkov. V skutočnosti ani nepotrebujeme zaplatiť oveľa viac, aby sme dokázali zabezpečiť dôstojnú mzdu a umožnili tým obrovskú zmenu v živote najchudobnejších pracovníkov na svete.
