oPeniazoch.sk, evonomics Foto: SITA/AP;thinkstock
Finančná kríza donútila kompetentných verejne uvažovať o všetkých možných spôsoboch reorganizácie bankovníctva. Mnohí sú totiž toho názoru, že systém, aký máme dnes, je tým najhorším. Bankovníctvo čiastočných rezerv, pričom takmer všetky peniaze sú v obehu, predstavuje vysoké nároky voči komerčným bankám.
Postupne sa objavuje stále väčší počet návrhov na vyriešenie vzniknutého problému, ktorý zašiel už tak ďaleko, že vlády sú nútené zachraňovať vybrané banky. Ale ekonómovia sa stále nedokážu dohodnúť na prijateľnom modeli. Jedno je zatiaľ isté, moderné technológie, predovšetkým internet, umožňuje nájsť riešenie tých najnaliehavejších problémov v oblasti bankovníctva, digitálny pokrok otvára nové možnosti jednoduchej reformy scenára deregulácie.
Rozmeňme to na drobné. Komerčná banka je zo svojej podstaty podnikateľský subjekt v konkurenčnom prostredí. Je vlastne súčasťou verejného a súkromného sektora. Centrálna banka, v Európe Európska centrálna banka ECB), sedí na vrchole bankového systému, ktorý poskytuje dve základné služby pre ostatné banky pod sebou. Prvou je, že každá banka je pripojená k menového systému centrálnej banky. Druhou, že centrálna banka je "veriteľom poslednej inštancie" pre ostatné banky.
Centrálna banka je v podstate veľkoobchod s bankovými službami, komerčné banky sú zástupcami maloobchodu týchto služieb pre všetkých. V iných priemyselných odvetviach veľkoobchodníci dokážu vypustiť článok maloobchodníkov a priamo sa dostať k spotrebiteľom cez internet. Stále si môžete kúpiť noviny vo svojej najbližšej trafike alebo letenku vo vybranej cestovke, ale zároveň aj priamo on-line od veľkoobchodníka, leteckej spoločnosti alebo vydavateľa novín.
Jedným z hlavných princíp ekonomickej reformy je "konkurenčná neutralita", ktorá vyžaduje, aby účastníci trhu mali rovnaké podmienky súťaže. Aby úspech závisel výhradne na ich schopnosti prilákať zákazníkov, a nie na žiadnych osobitných výhodách, ktoré sa im dostávajú. Ale väčšina firiem, ktoré pôsobia v rámci konkurenčnej neutrality sa sťažuje, že ich konkurencia podporovaná vládou, získava zvláštne výhody. Princíp fungujúci takmer všade. Ani komerčná banka by sa nemala dostať od vlády zvýhodnenia, lebo ju z nejakého dôvodu uprednostňuje.
Pred príchodom internetu by to bol návrh čisto teoretický, vyžadovalo by to, aby mali centrálne banky pobočky po celej krajine, aby mohli priamo poskytovať priame služby zákazníkom. Dnes, v ére internetu, by všetci občania a podniky mohli tieto služby využívať on-line, mohli by mať účet v centrálnej banke s minimálnymi nákladmi. Centrálne banky by si nechávali rovnakú jednodňovú hotovostnú sadzbu, ktorú jej dnes platia komerčné banky. Peniaze na účet niekoho iného by sa dostali v rámci jednej inštitúcie. Centrálna banka by tiež poskytovala likviditu vo viac konkurenčnom prostredí. Možno by nedokázala posúdiť úverovú bonitu každého jednotlivca, ale môže určiť sadu superbezpečných aktív, proti ktorým by automaticky požičiavala. Povedzme úver na financovanie vášho bývania vo výške 65 percent hodnoty alebo pri komerčných nehnuteľnostiach 45 percent ich hodnoty. To by znamenalo oveľa nižšie riziko pre centrálne banky ako sú dnešné úvery vysoko špekulatívnych komerčných bánk.
Všetci by sme mohli pristupovať do finančnému systému s oveľa nižšími nákladmi aj riziká by boli nižšie ako v prípade elektronickej pavučiny bankových systémov, ktoré tvoria platobný systém dnes.
Aj keby šlo o pomerne jednoduché a bezpečné úlohy, finančný systém by aj naďalej zahŕňal komplexné dodávateľské reťazce, od správcov, agregátorov, audítorov, právnikov, obchodníkov, až po inzerentov a tak ďalej s "due diligence" v každom vzťahu. Superbezpečné aktíva by sa presunuli z finančného systému do menového systému. Na rozdiel od finančného systému, centrálna banka je integrovaný subjekt a emitent nekrytých peňazí, takže môže jednoducho vystaviť likviditu proti majetku, a to až do bodu, v ktorom uzná riziko za neúnosné. Ekonomická efektivita a zisky by boli tak veľké, že úrokové marže na komerčné financovanie superbezpečných aktív by posunulo sadzbu hypotéky na asi tri percentá. Pol percenta by banka brala za správu a vedenie hypotekárneho účtu pri veľmi nízkom riziku. Tieto nižšie marže sú obzvlášť dôležité pre makroekonomické riadenie, kedy sa hlavné refinančné sadzby centrálnej banky blížia k nule v časoch keď sa ekonomika nevie spamätať z depresie. Menové uvoľňovanie by dlžníci nepocítili, stále by platili okolo pol percenta centrálnej banke, v porovnaní s úvermi od komerčných bánk, by zaplatili šesťkrát toľko.
Ak by sa marža znížila, komerčné banky by stratili monopol na úspory a transakčné účty, ktoré nás v súčasnosti nútia, aby sme ich dotovali našimi vkladmi. Banky by sa inak snažili prilákať vkladateľov, alebo si nájsť alternatívne zdroje financovania. Zbavili by sa drahých úverov a začať inovovať. Budovať svoje zručnosti pri správe konkrétnych finančných potrieb a hodnotenia úverových rizík. To je presne to, čo sa od nich dnes očakáva, ale oni to vďaka súčasnému výsadnému postaveniu nepotrebujú. Tí, ktorí by chceli získať vyššiu hypotéku, povedzme 80 percent, by si museli nájsť druhú hypotéku, drahšiu, ako je tá od centrálnej banky.
Výsledkom by bolo efektívnejšie spolužitie centrálnej banky a komerčných bánk. Záruky od centrálnej banky by existovali povedľa komerčného bankového systému, ktorý by bol oveľa viac zameraný na prípravu a riadenie rizík a vlastnú existenciu s oveľa menšou vládnou podporou a následnou potrebou regulácie. Vklady tých, ktorí utiekli od komerčných bánk do centrálnej banky, by poskytli cenné zdroje na obsluhu vládneho dlhu.
V súčasnosti komerčné banky vytvárajú viac ako 95 percent peňazí v ekonomike, z ktorých si účtujú úrok. Zvyšok je vydaný centrálnou bankou ako bankovky. Za každý dolár, ktorý centrálna banka požičia firmám a občanom, by sa vytváral významný zdroj štátnych príjmov na financovanie ďalšej verejnej služby alebo na zníženie daní.
Dnes si občania môžu navzájom uhrádzať platby okamžite a bez rizika straty, jedine ak využijú fyzickú hotovosť. Bankovky, ktoré vydala centrálna banka. To isté by sa dalo s využitím technológie internetu. Centrálna banka by nepotrebovala sieť pobočiek na poskytovanie retailových služieb. Skôr by šlo to, že by poskytla cez internetové zdroje maloobchodným užívateľom prístup k platforme centrálneho bankovníctva ako banky, ktorá ponúka svoje služby podobne ako Facebook a Google. Prostredníctvom rozhrania pre programovanie aplikácií. Pre poskytovanie odborových služieb ako je napríklad oceňovanie nehnuteľností. Samozrejme IT systémy pre retailových klientov by tvorili pozadie, doplnkové služby, ktoré by mali byť konkurencieschopné v súťaži so súkromnými firmami.
Do takého podnikania by sa mohli zapojiť aj spoločnosti z iného odvetvia, ako sú telekomunikačné spoločnosti, obchodné reťazce, internetové firmy ako je Google alebo fintech spoločnosti.
Vo výsledku by to znamenalo rekonfiguráciu menovej architektúry internetového veku. Centrálna banka by nepochybne získala dominantný podiel na trhu, ale len preto, že verejný sektor by bol najmenej nákladný pre túto službu. Bez akýchkoľvek dotácií, či iného zvýhodnenia by sa stala centrálna banka najlacnejším a najbezpečnejším poskytovateľom týchto služieb na trhu.
Nielen, že by takýto bankový systém vyžadoval oveľa nižšie náklady a mal vyššiu účinnosť, dokázal by poskytnúť aj desiatky miliárd v podobe vládnych príjmov. Bol by to bezpečnejší a racionálnejší systém, hoci by nemusel odstrániť potrebu ďalšej reformy. Zmeny samé o sebe by mohli výrazne znížiť ašpirácie tých, ktorí dnes naliehajú na úplný redizajn bankového systému.
Autorom je Nicholas Gruen, ekonóm, podnikateľ a komentátor, ktorý má pravidelné rubriky v austrálskom Financial Review a Sydney Morning Herald.
