oPeniazoch.sk, social.shorthand.com Foto: thinkstock
Odpoveď na túto otázku hľadali analytici z Legat Institute v niekoľkých krajinách sveta. Prieskum sa realizoval začiatkom septembra minulého roka, po turbulenciách na čínskych akciových trhoch. Mierne nervózna nálada vtedajších dní mohla mať určitý vplyv na výsledky. Bez ohľadu na to, sú celkom zaujímavé.
Čo je zlou správou pre kapitalizmus
• Prevláda takmer univerzálne presvedčenie, že najväčšie firmy na svete podvádzajú na svojej ceste k úspechu. Necelých desať percent respondentov vo všetkých siedmich sledovaných krajinách je presvedčených, že veľké firmy sú "čisté".
• Na rozdiel od presvedčivých dôkazov, podstatná väčšina všetkých opýtaných súhlasí s tým, že v kapitalistických ekonomikách chudobní chudobnejú.
• Obyvatelia Veľkej Británie, Brazílie, Nemecka aj USA nečakajú, že deti budú bohatšie a zdravšie.
• Väčšina populácie v Amerike, Brazílii, Indii, Thajsku a Indonézii podporuje protekcionistické opatrenia na ochranu vlastného výrobného priemyslu pred lacným dovozom, vrátane ekonomík akými sú Británia a Nemecko, ktoré sú deklarované ako "otvorené ekonomiky".
• Negatívne výhľady sú najvýraznejšie v Amerike, kde prevláda hlboký pesimizmus ohľadom budúcnosti v kombinácii s pochybnosťami o etike veľkých firiem a silnou podporou protekcionizmu.
Čo je dobrou správou pre kapitalizmus
• Napriek všetkým negatívnym postojom voči kapitalizmu, viac ľudí vo všetkých siedmich krajinách verí, že slobodné podnikanie a voľný trh je lepší pre potlačenie chudoby než vládne intervencie.
• Aj keď lekári, učitelia a charitatívni pracovníci sú v prieskumoch popularity viac obdivovaní ako obchodní lídri, všeobecne prevláda názor, že podnikatelia a manažéri sú pre spoločnosť rovnako dôležití.
• Populácia v Indii, Indonézii a Thajsku je optimistickejšia ohľadom budúcnosti, najmä v Indii, kde 50 % respondentov očakáva život pre budúce generácie bude lepší.
• Drvivá väčšina vo všetkých siedmich krajinách uznáva, že silná komunita a rodinný život predstavujú oporu silného hospodárstva.
• Vo väčšine krajín, okrem Nemecka, uznali, že vláda by mala minúť menej na sociálne dávky s cieľom financovať väčšie investície do infraštruktúry.
Za neutrálnu správu sa dá považovať zistenie, že každý šiesty, alebo siedmy opýtaný uznáva, že chudoba je väčší problém ako nerovnosť a znižovanie nezamestnanosti je väčší problém, než zdaňovanie superbohatých. Iba v Indii existuje väčšinový názor, že záujem firiem a záujem spoločnosti sú úzko prepojené. Väčšina populácie, a to najmä vo vyspelých ekonomikách, americkej, nemeckej a britskej, uznala, že v tomto vzťahu prevláda napätie. Opýtaní sa zhodli, že finančný krach v roku 2008 by mal horšie následky, ak by sa nepristúpilo k záchrane bánk, hoci Američania a Thajčania nie sú celkom presvedčení o výhodách takejto pomoci.
Rozmeňme si to na drobné.
Väčšina v každej zo siedmich krajín sa zhodla, že v kapitalistických spoločnostiach bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú. Dokonca aj v Amerike 55 % verí, že kapitalizmus je pre najchudobnejších ľudí horší než čokoľvek iné. Takéto názory naznačujú, že ľudia už neveria, že kapitalizmus je univerzálny nástroj pre sociálnu mobilitu. Ale názory sú v rozpore s realitou. Bohatí bohatnú, ale to isté platí aj pre tých najchudobnejších, ktorí bohatnú dvoma spôsobmi. Na jednej strane sú to príjmy, ktoré rastú, dokazujú to aj údaje Svetovej banky, na strane druhej je to bohatnutie v súvislosti s prístupom k lepšej zdravotníckej pomoci, k technológiám a lepšej strave.
Hoci niektoré štatistické údaje o raste príjmu hovoria o presnom opaku a nie raste, stačí sa pozriť na rast priemernej dĺžky života a uvedomiť si, nakoľko sú zisky kapitalizmu široko zdieľané. Ak sa tieto skutočnosti tvrdohlavo prehliadajú, môže sa to pretaviť do negatívnej verejnej mienky.
Druhé nebezpečné zistenie štúdie je, že v niektorých krajinách vidíme nedostatok dôvery v alternatívach k voľnému trhu. Dokonca keď voliči neveria, že by kapitalizmus mohol viesť k väčšej rovnosti a sociálno- mobilnej spoločnosti, majú ešte menšiu dôveru v schopnosť vlády zlepšiť údel chudobných. Ukázalo sa to hlavne v Brazílii a Indii. Je možné, že brazílske a indické vyjadrenia berú do úvahy skúsenosti s byrokratickou, skorumpovanou a neefektívnou verejnou správou.
S predstavou, že bohatstvo má korene v nejakom druhu hriechu, sa stretávame v literatúre. Francúzsky románopisec Honoré de Balzac a jeho aforizmus o zdrojoch kapitalistických majetkov, už bol citovaný mnohokrát. Ale zdá sa, že to nie sú len spisovatelia a umelci, ktorí sa držia tohto pohľadu na kapitalizmus a kapitalistov. Viac ako 70 % opýtaných vo Veľkej Británii, Nemecku, Brazílii, Indii a Thajsku sa domnieva, že veľké podniky si musia, do určitej miery, kúpiť, alebo podvodom získať cestu k úspechu. Dokonca aj v Amerike 65 % oslovených verí, že "etický obchod" nie je prirodzená kombinácia. Iba 10 % Američanov, 6 % Britov a žalostné 4 % Nemcov si nemyslí, že veľké podniky sa nijak neprevinili. Aféra úpravy sadzieb Libor a dieselgate spojený s automobilmi Volkswagen si vybrali svoju daň.
Skepsa o etike veľkých podnikov ale nedokázala narušiť všeobecný pocit, že úspešné podnikanie je prinajmenšom rovnako dôležité pre zdravie spoločnosti ako sú lekári, učitelia a pracovníci neziskového sektora. Opýtaní nemusia rešpektovať veľké podniky, ale väčšiny v každej krajine uzná, že sú spoločensky užitočné, tak ako zástupcovia profesií, ktoré uznávajú. Hoci prevládajú značné rozdiely medzi rozvinutými ekonomikami a napríklad Indiou, 51 % opýtaných uvádza, že čo je dobré pre podnikanie je dobré aj pre spoločnosť a len 19 % si s týmto tvrdením dovolilo nesúhlasiť. V Británii, Nemecku a predovšetkým Amerike sa opýtaní zhodujú s názorom, že obchodné a spoločenské záujmy sa často dostávajú do konfliktu. Na Západe môžeme vidieť väčšiu starostlivosť o životné prostredie a ďalšími negatívne vedľajšie účinky pri niektorých formách podnikateľskej činnosti.
Málo politikov v akejkoľvek časti sveta venuje veľkú pozornosť tomu, ako posilniť komunitné a rodinné väzby. Rozhodne sa to nedá porovnávať s ich úsilím o posilnenie hospodárskej konkurencieschopnosti. Ak by objavili ich prínos pre spoločenstvo, prorodinne orientované politiky by mohli pre nich predstavovať veľký politický trh.
Polovica občanov v Británii, Amerike a Nemecku neočakáva, že životy ich detí budú lepšie ako ich vlastné. Spojené štáty sú v tomto obzvlášť pesimistické. Len 14 % Američanov súhlasí s tým, že "budúca generácia bude pravdepodobne bohatšia, bezpečnejšia a zdravšia než tá predchádzajúca." Viac ako dvojnásobok tohto počtu predstavujú optimisti ohľadom budúcnosti v Thajsku a Indonézii. Trojnásobok optimistov nájdeme v Indii. Dalo by sa to považovať za nezvratný dôkaz, že americký sen umiera v mnohých amerických srdciach a mysliach.
Vo vyspelých krajinách je obmedzená ochota obetovať 10 % príjmov s cieľom zabezpečiť si prácu do budúcnosti. Iba 17 % opýtaných vo Veľkej Británii by bolo ochotných takúto dohodu akceptovať. Tieto čísla sú v ostrom kontraste s odpoveďami respondentov z Indie (65 % by súhlasilo) a Indonézanov (67 %). Tento rozdiel vyskakuje aj napriek porovnateľnej miere nezamestnanosti medzi Východom a Západom. Kľúčovú úlohu tu môžu zohrávať kultúrne faktory.
Nerovnosť patrí do obľúbenej rétoriky ľavičiarov, ale za prioritu to nepovažujú respondenti tohto výskumu. Väčšina opýtaných vo všetkých siedmich krajinách chcú, aby sa ich vlády radšej zamerali na boj proti chudobe, než na znižovanie nerovnosti. Radšej nech sa snažia vytvárať pracovné miesta, než pokutovať superbohatých. To ale neznamená, že rozdiel medzi bohatými a chudobnými nikoho netrápi, ale zjavne nejde o prioritu.
Nemecko je jedinou krajinou, ktorá odmieta tvrdenie, že by vláda mala minúť menej na sociálnu podporu a viac na infraštruktúru. Všetkých šesť národov si myslí opak, Thajsko a India najviac podporujú ďalšie investície do infraštruktúry.
Väčšina opýtaných si myslí, že sanovať banky v čase vrcholiacej krízy v roku 2008 bolo správne. Američania sú v tomto ohľade mimoriadne skeptickí, len o niečo viac ako tretina opýtaných Američanov bolo ochotných konštatovať, že pád by mal omnoho vážnejšie dôsledky, keby sa výpomoc odmietla. Niečo viac ako štvrtina nesúhlasí a veľké množstvo sú stále nerozhodnutých, a to prosím odvtedy uplynulo už osem rokov. Hoci sa politici domnievajú, že záchranné balíčky sú nevyhnutné pre vyhýbanie sa budúcim krízam, názor verejnosti, aspoň v Amerike, zostáva rozdelený.
Ak sa pýtate prečo sa Hillary Clintonová aj Donald Trump postavili za prehodnotenie, alebo dokonca napádali dohody o voľnom obchode, je dobré vedieť, že dokonca aj v Indii, Thajsku a Indonézii, krajinách kde prevláda nádej a optimizmus v ďalších otázkach o budúcnosti, existuje značná podpora pre protekcionistické opatrenia, ktoré majú chrániť domáci výrobný sektor. Voľný obchod tu nikdy nebol obzvlášť populárny a v roku 2015 protekcionistické politiky stále pracujú s verejnou mienkou.
