oPeniazoch.sk, the guardian Foto: thinkstock
Roboti nakoniec prevezmú všetky naše pracovné miesta, preto už dnes by sme mali začať plánovať, ako odvrátiť sociálny kolaps.
Väčšina z nás sa zaoberá otázkou, čo by sme mohli robiť, ak by sme nemuseli pracovať. Najčastejšie to spájame s tým, že sa jedného pekného rána prebudíme a zistíme, že sme vyhrali v lotérii. Bavíme sa o vízii pohodlného bývania, či cesty okolo sveta. Pre mnohých z nás je najviac vzrušujúcim aspektom týchto vízií sloboda: robiť to, čo človek chce, kedy chce a ako chce.
Ale predstavte si, ako sa táto vízia môže zmeniť, ak by boli slobodou obdarení všetci. Jedného dňa, asi sa toho ešte naša generácia, ani tie na nami nedožijú, ale možno to nie až tak vzdialená budúcnosť, stroje prevezmú väčšinu úloh, ktoré dnes robia ľudia. V tomto momente skutočne nastane svet bez práce. Svet v ktorom budú mať všetci, nielen majetní, svojho robota na zavolanie. Bude to éra, kedy nás výkonná technológia oslobodí od nutnosti pracovať, aby sme si dokázali zarobiť na živobytie.
Samozrejme, že potom budeme musieť vyriešiť nielen otázku, čo so sebou, ale aj prísť na to, ako spolu vychádzať navzájom. Rovnako ako výhra v lotérii nezbavuje víťaza ľudských pút, ani univerzálna strojová inteligencia nebude magickým riešením pre ľudské vzťahy. A čo je obzvlášť zložité vo svete bez práce, budeme musieť začať budovať sociálne inštitúcie ešte ďaleko predtým, než technologické zastarávanie ľudských pracovníkov skutočne dorazí.
Napriek impozantnému pokroku v robotike a umelej inteligencii, mnohí z nás očakávajú, že budú môcť pracovať až do odchodu do dôchodku. Tak, ako nastupujú robotické pestúnky, digitálna revolúcia postupne začína spôsobovať zmätok. Ekonómovia a politici si lámu hlavu nad problémom, ktorý trápi zamestnancov posledných niekoľko desaťročí. Úbohé tempo rastu miezd, rastúca nerovnosť a rastúci objem národného dôchodku premeneného skôr na zisky a pôžičky, než na platenie účtov. Primárnym vinníkom sú technológie. Digitálna revolúcia pomohla nafúknuť globalizáciu, automatizovaním rutinných úloh už aj malé tímy s vysoko kvalifikovanými pracovníkmi dokážu zvládnuť úlohy, ktoré si predtým vyžadovali desiatky ľudí. Výsledkom je nadbytok pracovnej sily, ktorú sa ekonomiky usilovne snažia stráviť.
Pracovné trhy sa zdeformovali jediným možným smerom. Pracovníci, ktorí potrebujú pracovné miesta, majú jedinú možnosť, prijať zúfalo nízku mzdu. Šéfovia len pokrčia ramenami a nechajú ľudí robiť prácu, ktorú by mohli v prípade potreby zvládnuť aj stroje. Veľkí obchodníci a doručovacie služby sú pod menším tlakom premeniť svoje sklady na robotizované, keď pred nimi stoja dlhé zástupy ľudí ochotných prekladať škatule za nízke mzdy. Advokátske kancelárie odkladajú plány na investície do sofistikovaného skenovania dokumentov a do technológií na analýzy, pretože právni asistenti sú veľmi lacní. Ľudia aj naďalej budú sedieť v pokladniach supermarketov, hoci to zvládnu aj stroje, aj keď nie vždy sú rovnako dobré. Je iróniou, že prvé príznaky úsvitu éry technologickej hojnosti možno spájať s rastom zamestnancov s nízkou mzdou a pracovnými miestami s nízkou produktivitou. A presne toto začína odhaľovať, nakoľko zradné je vytvorenie sveta bez práce.
Najväčším problémom ekonomickej revolúcie nie je nástup nových technológií, ale to, ako prebudovať spoločnosť tak, aby technológie mali svoje opodstatnené využitie a zároveň udržali veľkú masu robotníkov, aby boli spokojní so svojím údelom. Doteraz sa nám to nepodarilo. Príprava na svet bez práce znamená riešiť úlohy, ktoré zohrávajú prím v spoločnosti a hľadanie potenciálnych náhrad. V prvom rade ide o distribúciu kúpnej sily. Ako si vlastne budeme kupovať náš každodenný chlieb? Až v ďalekej budúcnosti sa môžeme zbaviť peňazí a cenín, pretože stúpajúca produktivita umožní spoločnosti poskytnúť ľuďom všetko, čo potrebujú, pri takmer nulových nákladoch.
Kým však takáto éra nastane, mzdy i naďalej budú predstavovať hlavný spôsob, akým ľudia prídu k peniazom. Ceny budeme potrebovať k udržaniu prístupu k nedostatkovému tovaru a službám. Bez akýchkoľvek širších spoločenských zmien sa vo svete bez práce presmeruje tok peňazí od pracovníkov k majiteľom jednotlivých spoločností. Bohatí zbohatnú. Aby mohli ľudia zostať bez práce a aby nenastal sociálny kolaps, bude si to vyžadovať nájsť iné riešenie, ako vyplácať peniaze tým, ktorí už nepracujú. Napríklad príjem od štátu, v rámci prerozdeľovania. Čo je vlastne myšlienka základného garantovaného príjemu, alebo by to mohlo byť priame verejné poskytovanie služieb, ako je vzdelávanie, zdravotná starostlivosť aj bývanie. Alebo by každý mohol dostať štartovací kapitál hneď pri narodení.
Tieto druhy opatrení sa nedajú magicky zhmotniť v okamihu, ak stroje prevezmú väčšiu časť pracovného trhu. Musia byť uvedené do života prostredníctvom politických krokov v predstihu. A to je bod, kde sa veci začnú komplikovať. Jedným z nedostatkov je, že sociálna úprava vo väčšom meradle sa prejavuje až po dlhšom čase. Ďalším, že peniaze za nič, nie sú nevyhnutne to, čo masy zaujíma. Pokračujúce politické debaty sú ilustráciou problému. Existuje mnoho spôsobov, ako by vlády mohli zvýšiť plat pracovníkov. Cez zvýšenie minimálnej mzdy, zvýšenie mzdových dotácií, základný príjem, alebo využitím ťažkopádnejšej regulácie na ochranu priemyslu donútiť firmy, aby zdieľali viac svojich ziskov s robotníkmi. Veľavravné je, že zamestnanci a odbory majú asi najmenší záujem presadiť politiku, ako je základný garantovaný príjem, ktorá by presekla spojenie medzi kompenzáciou a prácou. To len komplikuje budovanie našej prípadnej utópie. Markantnejšie zvýšenie minimálnej mzdy by prospelo mnohým robotníkom a zároveň by odradilo niektoré firmy od využívania lacnej pracovnej sily, núti nezamestnaných, aby si vo svete, v ktorom si nemôžu nájsť prácu a chýbajú im peňažné prostriedky, dostali z chudoby.
Práca nie je len prostriedok pre distribúciu kúpnej sily. Je aj jedným z najdôležitejších zdrojov naplnenia životných cieľov jednotlivcov. V prípade, že sa úloha práce v spoločnosti zmenší, budú sa musieť nájsť iné nové zdroje za účelom naplnenia identity. Niektorým ľuďom sa darí nájsť tieto veci, svoje vášne nepremietajú do ekonomického života, alebo sa aktívnejšie zapájajú do dobrovoľníctva. Nie však všetci, sú aj takí, ktorí by sa razom ocitli v koncoch.
Pre pracovníkov je určite nepríjemné sledovať reformy, ktorých cieľom je uvoľniť cestu k ich vlastnej ekonomickej bezvýznamnosti. Nie sú jediní, kto by mohol mať námietky. Prerozdeľovanie znamená brať aj dávať. A zatiaľ čo niektorí technologickí podnikatelia sú v rámci startupov zdá sa naklonení myšlienkam ako je garantovaný základný príjem, stále je na strane druhej dostatočná množina odporcov, ktorí túto otázku vnímajú skôr ako narušenie morálnej povinnosti. Bohatí Američania sú už dosť naštvaní na "príjemcov sociálnych dávok" medzi svojimi krajanmi, ktorí sú jednoducho príliš chudobní na to, aby platili dane. Nebude jednoduché presvedčiť majetných, ktorí budú nevyhnutne musieť poskytnúť neprimeraný podiel finančných prostriedkov pre vybudovanie budúceho sociálneho štátu, aby sa vzdali svojej hotovosti. Spoločnosť by mohla vyžadovať, aby ľudia začali prispievali nejakým spôsobom do komunity, aby im vznikol nárok na štátnu pomoc. Môže to byť v podobe nejakej služby alebo inej činnosti. Nie je to len štedrosť štátneho prerozdeľovania, ktorá dokáže vyprovokovať spoločenské nepokoje. Ide skôr o skutočnosť, že niektoré skupiny obyvateľstva, prisťahovalcov nevynímajúc, nás oberajú o náš podiel.
Budovanie utópie spoločnosti bez práce, v ktorej je bohatstvo široko zdieľané a ľudia sú spokojní so svojím údelom a nepozerajú sa krivo na akýchkoľvek nepohodlných cudzincov, nie je vôbec ľahká úloha. Vytvorenie základov pre takúto budúcnosť už máme za sebou, o dve storočia by sme už mali mať všetko perfektne prepracované. Ale len za predpokladu, že už my ochotne podnikneme prvé bolestivé kroky, bez ktorých by sme sa časom dostali do úplne iného sveta.
