oPeniazoch.sk, Provident Financial Foto: TASR
Minulý rok bol pre globálnu ekonomiku ľahko zapamätateľný. Nielenže jej celkový výkon priniesol sklamanie, ale nastali aj hlboké zmeny v globálnom ekonomickom systéme. K lepšiemu i k horšiemu.
Najvýznamnejšou bola parížska klimatická dohoda uzavretá pred mesiacom. Sama o sebe ani zďaleka nestačí na to, aby sa vzostup globálnych teplôt obmedzil na cieľovú hodnotu 2º Celzia oproti predindustriálnej úrovni. Zároveň však dala všetkým na vedomie: svet neúprosne kráča smerom k zelenej ekonomike. Jedného dňa, a už to nie je ďaleko, budú fosílne palivá v podstate vecou minulosti, takže keď dnes niekto investuje do uhlia, robí tak na vlastné nebezpečenstvo. Dúfajme, že až sa dostanú do popredia ďalšie zelené investície, tí, ktorí ich financujú, dokážu vyvážiť silnú lobby uhoľného priemyslu, ktorá je pri presadzovaní svojich krátkozrakých záujmov ochotná ohroziť svet.
Odklon od uhlíkovej ekonomiky, v ktorej často prevládajú záujmy uhoľných, plynárenských a ropných firiem, je len jednou z niekoľkých veľkých zmien v globálnom geoekonomickom poriadku. Mnoho ďalších zmien je nevyhnutných vzhľadom k prudko rastúcemu podielu Číny na globálnom výkone a dopyte. Počas roka začala činnosť Nová rozvojová banka, ktorú založili štáty BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika), a stala sa prvou veľkou medzinárodnou finančnou inštitúciou vedenou rozvíjajúcimi sa štátmi. A napriek odporu amerického prezidenta Baracka Obamu bola založená aj Ázijská infraštrukturálna investičná banka, ktorá má tento mesiac začať činnosť pod taktovkou Číny.
V otázke čínskej meny postupovali USA s väčšou rozvahou. Nebránili prijatiu jüanu do koša mien tvoriacich rezervné aktívum Medzinárodného menového fondu s názvom "zvláštne práva čerpania" (SDR). Päť rokov potom, čo Obamova administratíva pristúpila na mierne zmeny v hlasovacích právach Číny a ďalších rozvíjajúcich sa trhov v MMF, čoby drobný ústupok novej ekonomickej realite, navyše americký Kongres konečne schválil príslušné reformy.
Najkontroverznejšie geoekonomické rozhodnutie sa vlani týkalo obchodu. Po rokoch nárazových rozhovorov zostalo takmer bez povšimnutia kolo rozvojových rokovaní Svetovej obchodnej organizácie v Dauhá, ktoré malo pôvodne riešiť nerovnováhy v predchádzajúcich obchodných dohodách zvýhodňujúcich rozvinuté krajiny. Pokrytectvo Ameriky, ktorá hlásala voľný obchod, ale odmietla ukončiť dotácie bavlny a ďalších poľnohospodárskych komodít, predstavovalo pre rokovania v Dauhá neprekonateľnú prekážku. Namiesto globálnych obchodných rozhovorov zvolili USA a Európa stratégiu "rozdeľuj a panuj" založenú na vzájomne sa prekrývajúcich obchodných blokoch a dohodách.
To, čo bolo pôvodne zamýšľané ako globálny režim voľného obchodu, v dôsledku toho ustúpilo nesúrodému režimu obchodu riadeného. Obchod vo veľkej časti pacifického a atlantického regiónu bude odteraz upravovať tísicstranové dohody hemžiace sa zložitými pravidlami, ktoré sú v rozpore so základnými princípmi efektívnosti a voľného pohybu tovaru.
USA uzavreli tajné rokovania o takzvanom Transpacifickom partnerstva (TPP), z ktorého sa môže vykľuť najhoršia obchodná dohoda za posledných niekoľko desaťročí, a teraz stojí pred neľahkou bitkou o ratifikáciu, lebo všetci čelní demokratickí kandidáti na prezidenta a tiež mnohí republikáni, sa postavili proti tejto dohode. Problémom nie sú ani tak jej obchodné ustanovenia, ako skôr kapitola o "investíciách", ktorá silne obmedzuje ekologické, zdravotnícke a bezpečnostné regulácie, a dokonca aj finančné regulácie so značnými makroekonomickými dopadmi.
Táto kapitola dáva najmä zahraničným investorom právo žalovať vlády pre súkromnými medzinárodnými tribunálmi v prípade, že vládne regulácie budú podľa ich presvedčenia v rozpore s podmienkami TPP (spísanými na viac ako 6000 stranách). V minulosti pritom tieto tribunály interpretovali požiadavku, aby sa so zahraničnými investormi zaobchádzalo rovnocenne a spravodlivo, ako zámienku na k zrušenie nových vládnych regulácií, hoci tie neboli diskriminačné a vlády ich prijímali jednoducho preto, aby ochránili občanov pred novo odhalenými krikľavými neprávosťami.
Formulácie sú zložité a priamo nabádajú k nákladným súdnym žalobám, v ktorých budú silné korporácie vystupovať proti zle financovaným vládam a zraniteľné sú dokonca aj regulácie chrániace planétu pred emisiami skleníkových plynov. Ako bezpečná sa javí snáď len regulácia týkajúca sa cigariet. Žaloby podané v Uruguaji a v Austrálii kvôli tomu, že vlády vyžadovali len nálepky varujúce pred zdravotnými rizikami, si vyslúžili príliš veľkú negatívnu publicitu. V ďalších nespočetných oblastiach však pretrváva mnoho otázok týkajúcich sa možnosti súdnych žalôb.
Ustanovenia o "preferovanom štáte" navyše zaisťujú, že sa korporácie môžu všade domáhať takého zaobchádzania, aké im zaisťuje najvýhodnejšia zo zmlúv s hostiteľskými krajinami. Tým sa rozpútava pretek v znižovaní latky – čo je pravý opak toho, čo americký prezident Barack Obama sľuboval.
Dokonca aj spôsob Obamovej argumentácie v prospech novej obchodnej dohody ukázal, ako odtrhnutá je jeho administratíva od novo sa rodiacej globálnej ekonomiky. Prezident opakovane vyhlásil, že TPP určí, kto bude stanovovať pravidlá obchodu v dvadsiatom prvom storočí – či Amerika, alebo Čína. Správnym prístupom je však dospieť k týmto pravidlám spoločne, po vypočutí všetkých hlasov a transparentným spôsobom. Obama sa snaží spečatiť doterajší stav, keď pravidlá upravujúce globálny obchod a investície spisujú americké korporácie pre americké korporácie. To by malo byť neprijateľné pre každého, kto sa hlási k demokratickým princípom.
Ľudia usilujúci sa o užšiu hospodársku integráciu majú osobitnú zodpovednosť silno sa zasadzovať o reformy globálneho riadenia: ak postúpime právomoc v oblasti domácej politiky nadnárodným orgánom, potom spisovanie, zavádzanie a presadzovanie pravidiel a reguláciou musí byť mimoriadne citlivé voči demokratickým zásadám. V roku 2015 tomu tak bohužiaľ nebolo vždy.
V roku 2016 by sme mali dúfať, že TPP prehrá a začne sa nová éra obchodných dohôd, ktoré nebudú odmeňovať silných a trestať slabých. Parížska klimatická dohoda môže byť prvou lastovičkou ohlasujúcou ducha a princípy, ktoré sú potrebné na zachovanie skutočnej globálnej spolupráce.
Autorom je Joseph E. Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a profesor na Columbia University.
