Kde každý pozná každého: Ako môj otec dokázal skoncovať s bezdomovectvom

, Pacific Standard Foto: thinkstock

V roku 1979 mal môj otec 27 rokov. Prišiel o svoju prácu stredoškolského učiteľka angličtiny a kúpil si obchod s hudobninami. Predával platne, kazety aj gitary, a prenajímal nástroje študentom.

Páčilo sa mu byť sám sebe šéfom, ale aj tak sa časom objavila jedna nepríjemnosť. Denne v ho v obchode navštevoval Louis, alebo ako mu ľudia v meste nevľúdne hovorili "praštený Louie." V meste s populáciou 5000 obyvateľov bol Louis jediný bezdomovec, a bolo to na jeho výzore dobre poznať. Modré montérky, letecké slnečné okuliare a k tomu v kontraste žltá čiapka. V jeho perách neodmysliteľne visela cigareta, ktorú skôr žuval, než fajčil.

Louis potreboval peniaze na jedlo a pivo, preto obchody v centre mesta často improvizovali, aby našli pre neho nejaké miesto. Ale môj otec mal rád rutinu a neznášal zjednávanie. Vypracoval viac-menej  formálny plán, čo by mal Louis v rámci svojej práce robiť. Zametanie chodníka, umývanie sklenej výplne výkladu, vysávanie. "V sobotu, za  4,5 dolára mal povysávať celý obchod, robil to dvakrát tak  dlho, ako to by trvalo niekomu inému," spomína otec.

Otec a Louis sa vídali skoro každý deň po celé desaťročia. Kým ešte neboli blízki priatelia, otec sa snažil o ňom dozvedieť čo najviac. Zistil, že mal zložitý vzťah so svojou matkou, dozvedel sa o sestre, ktorá utiekla z domu keď mala 15, o rovensíkoch, ktorí sa mu posmievali, a o jeho ceste na testy do psychiatrickej  liečebne, keď bol ešte mladý muž. Znovu a znovu Louis vyrozprával svoj príbeh. Pri nedeľnej omši videl otec Louisa prechádzať sa po zadnej časti kostola, ale nikdy tam nesedel.

Louis žil vo svojom starom karavane, počas brutálnych zím si zapojil ohrievač na elektrinu z bytu mojich rodičov. O niekoľko rokov neskôr, po tom, čo som sa narodil, kňaz u sv. Jána Evanjelistu mu zariadil, aby sa presťahoval do miestnosti v prístavbe kostola. Tam žil takmer desať rokov. Bohužiaľ, nástupca kňaza už necítil takú potrebu starať sa o duševne chorého muža so zlými hygienickými návykmi, ktorý sa obklopuje prázdnymi plechovkami od piva. Louis dostal mesiac na to, aby si našiel náhradné ubytovanie.

To už bol môj otec v strednom veku. Vzal na seba funkciu Louisovho miestneho sudcu aj právnika. Louis ani netušil, že sa po prvýkrát v živote stal príjemcom sociálneho zabezpečenia, dostával potravinové lístky aj dotácie, ktoré mu umožnili prenájom vlastného bytu. V ňom mal použitý televízor, ktorý chytal jediný kanál. Problém miestneho bezdomovca bol vyriešený.

Jedného dňa otec navštívil Louisa, požiadal ho aby sa obliekol do čistého. Trvalo mu to pol hodiny, otec zatiaľ utrel podlahu a vyčistil kúpeľňu bez toho, aby sa niečoho dotkol. Raz ráno, po tom, čo sa Louis neukázal v obchode už pár dní, zašiel otec k nemu do bytu. Ale dvere boli zamknuté. I keď sa pokúšal búchaním na dvere dostať do bytu, nakoniec mu musel prenajímateľ poskytnúť náhradný kľúč. Louis sedel nehybne na pohovke s hlavou sklonenou pred svojim televízorom. Dožil sa 78 rokov.

Ja som sa po strednej škole presťahoval do Los Angeles. Zrazu som videl, že všade vôkol mňa sú ľudia bez domova. Podľa odhadov ich bolo asi 36 – 54 000. Spali v parkoch, premiestňovali sa hromadnou dopravou po celom meste, žobrali na rohoch ulíc. Spočiatku som nemal problém dať dolár alebo dva, každému, kto ma oň požiadal. Neskôr som dával len tým, ktorí to podľa mňa zdanlivo najviac potrebovali. Kompromis ma ale neuspokojoval. Čo mám robiť, keď sa vôkol mňa objavili desiatky tisíc Louisov?

Otec mi nedokáže úplne vysvetliť právny proces, ako sa dokázal stať ochrancom Louisa. "Možno by sa to vo väčšom meste nikdy nestalo," hovorí. "V menšom meste, každý pozná svoju situáciu." Napriek tomu odmieta myšlienku, že jeho láskavosť k Louisovi bola neobvyklá. "Ten človek potreboval pomoc," vyhlásil nekompromisne.

Súvisiace články

Aktuálne správy