oPeniazoch.sk, Financial Times Foto:SITA
Predstavte si, že máte určitej krajine poradiť, akú ekonomickú politiku by mala sledovať. Táto krajina je blízko plnej zamestnanosti, rast sa blíži potenciálu. Zdroje sú využité, rozpočet je vyrovnaný, dlh sa ale nachádza vysoko nad cieľom. Monetárna politika je navyše extrémne uvoľnená.
Ide o presný opis nemeckej ekonomiky aj napriek tomu, že posledné odhady rastu boli znížené. Neexistujú náznaky, že by sa Nemecko prepadalo do recesie, inflácia leží nízko, ale riziko deflácie tiež nehrozí. Táto krajina by potrebovala oveľa utiahnutejšiu monetárnu politiku, a to je pádny dôvod, prečo by jej fiškálna politika tiež nemala byť uvoľnená.
V ktorej ekonomickej učebnici nájdeme tvrdenie, že popísaná krajina by mala dosahovať rozpočtové deficity, aby stimulovala svoju ekonomiku? Dôvody na to nájdeme len ťažko, no napriek tomu sú verejné investície považované za príliš nízke, infraštruktúra je zanedbaná, ulice a mosty potrebujú opravy. Zdalo by sa teda rozumné tvrdiť, že Nemecko by malo znížiť pomerne vysoké sociálne výdavky a zvýšiť výdavky na infraštruktúru. Argument pre stimuláciu financovanú deficitmi to ale opäť nie je. Napriek tomu politici, vedci, MMF a Svetová banka základnú ekonomickú logiku ignorujú.
Tvrdí sa tiež, že Nemecko by malo "stimulovať rast", aby podporilo susedné krajiny. Vo Francúzsku a Taliansku ide o veľmi rozšírený názor. Rad štúdií však ukazuje, že takýto krok by susedným krajinám pomohol len minimálne. To však neznamená, že si Nemecko nezaslúži kritiku. Vláda Angely Merkelovej prijala niekoľko chybných krokov. Týkajú sa napríklad penzijného systému či zle navrhnutého systému minimálnej mzdy alebo nákladnej energetickej politiky. Podobné kroky poškodzujú nemecký rast a Berlín si kvôli nim zaslúži kritiku. Tlak na stimuláciu financovanú deficitmi je ale ekonomickou dogmou, ktoré vyhráva nad ekonómiou.
Autorom je Otmar Issing, bývalý hlavný ekonóm ECB.
